Publikováno:
40/2001 Zb.Us.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Typ:
Nález
Právna veta:
1. Z čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva požiadavka, aby väzba ako
opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému
základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní.
Vylúčenie jednej z viacerých spoločne trestne stíhaných vecí vo väzbe u toho istého
obvineného na samostatné konanie s dôsledkom, že ďalej sa výkon väzby už nebude vzť
ahovať na vylúčenú vec, ako také nie je v rozpore s ústavnými zárukami osobnej slobody
takéhoto obvineného. Do rozporu s nimi by sa však takýto postup orgánov činných v trestnom
konaní s ohľadom na konkrétne okolnosti veci mohol dostať napr. vtedy, ak by preň
neboli dané dôležité dôvody alebo by sa ním zjavne sledovalo dosiahnutie predĺženia
väzby nad zákonom ustanovený časový limit jej trvania, alebo by inak mal za následok
svojvoľné držanie obvineného vo väzbe.
2. Ústava Slovenskej republiky tvorí jeden celok, a preto zásah do práva na osobnú
slobodu nemožno ospravedlňovať len so zreteľom na jej čl. 17. Podmienkou ústavnosti
väzby je aj jej súlad s čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý,
proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Ústavný príkaz zladiť trestnoprocesný inštitút väzby
so zásadou prezumpcie neviny v konkrétnom prípade vyžaduje, aby väzba skutočne trvala
len po nevyhnutnú dobu.
Nevyhnutnosť doby trvania väzby, ktorá sa musí posudzovať v každej veci podľa jej
osobitných okolností, nemožno stotožňovať so zákonnými lehotami ustanovenými v § 71
Trestného poriadku, na ktoré možno väzbu v prípravnom konaní a v konaní pred súdom
predĺžiť. Základný princíp, že väzba má trvať len nevyhnutnú dobu, vyjadruje kvalitatívne
iný limit, než je zákonný limit, do ktorého môže byť väzba maximálne predĺžená.
3. Požiadavka, aby vzhľ adom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo
nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby,
ale aj doterajší postup orgánov č inných v trestnom konaní. Právo na osobnú slobodu
zaručené v č l. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky môže byť totiž porušené
aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď
je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosť ou a urýchlením.
4. Aj keď nepriame dôkazy môžu odôvodniť väzbu stíhanej osoby v jej počiatočnej fáze,
plynutím času nevyhnutne strácajú na dôležitosti, najmä ak postup vo vyšetrovaní nedovoľuje
zistiť žiadny ďalší dôkaz.
5. Ústava Slovenskej republiky v čl. 19 ods. 2 a čl. 22 zaručuje ochranu súkromného
a rodinného života a listového tajomstva len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené.
Pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ
v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného
základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie
legitímneho cieľa.
Danosť niektorého z dôvodov väzby podľ a § 67 Trestného poriadku je základnou podmienkou
pre rozhodnutie o obmedzeniach obvineného vo výkone trestu odňatia slobody podľa § 74a
Trestného poriadku. Vzhľadom na ústavnú povinnosť súdu dbať o to, aby väzba bola vykonaná
spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu
orgánov činných v trestnom konaní, nedostatočné odôvodnenie danosti dôvodu väzby v rozhodnutí
o obmedzeniach, ktoré sa proti obvinenému na základe tohto rozhodnutia uplatnia podľa
§ 74a ods. 1 Trestného poriadku, je takou okolnosťou, ktorá sama osebe môže stačiť
na záver o porušení čl. 19 ods. 2 a č l. 22 Ústavy Slovenskej republiky z dôvodu neoprávneného
zasahovania do súkromného a rodinného života a listového tajomstva.