Publikováno:
341/2003 Zb.Us.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Typ:
Uznesenie
Právna veta:
1. Konanie o návrhu na predĺženie väzby predstavuje automatické súdne preskúmanie
v určitých intervaloch a z úradnej povinnosti zákonnosti väzby, ako aj existencie
všetkých jej podmienok, a preto čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je na takéto konanie aplikovateľný.
2. Z čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj z čl.
17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva nielen právo sťažovateľa nachádzajúceho
sa vo väzbe podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti
jeho väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ale tiež právo, aby aj pri
návrhu iného oprávneného subjektu týkajúceho sa väzby sťažovateľa rozhodol o zákonnosti
tejto väzby súd.
3. Pri rozhodovaní súdu o návrhu na predĺženie väzby, ktoré je pre sťažovateľa predvídateľné,
nemôže tento len pasívne vyčkávať na rozhodnutie a v prípade, ak je preň ho nepriaznivé,
napadnúť ho ústavnou sťažnosťou, ale v záujme ochrany svojich práv a osobnej slobody
sa má snažiť ovplyvniť ho svojou argumentáciou ešte pred jeho prijatím.
4. Pokiaľ v trestnom konaní namieta porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky obvinený, toto právo sa vzťahuje na
konanie o jeho trestnom obvinení. Pretože v prípravnom konaní konajú a rozhodujú o trestnom
obvinení orgány prípravného konania, môžu v zásade len ony toto právo porušiť. Súd
koná a rozhoduje o trestnom obvinení len po podaní obžaloby, a teda v zásade iba v tomto
štádiu konania sa môže dopustiť porušenia označeného práva. Preto činnosť súdu, ktorý
koná a rozhoduje v prípravnom konaní o väzbe, sa primárne týka osobnej slobody obvineného,
a nie jeho trestného obvinenia. Pri väzbe, ktorá presahuje dobu primeranú alebo nevyhnutnú,
môže potom podľa Ústavy Slovenskej republiky porušiť iba právo obvineného súvisiace
s jeho osobnou slobodou podľa čl. 17.
5. Právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v časti týkajúcej sa primeranosti doby väzby možno porušiť iba súhrnom viacerých
právnych skutočností (najmä rozhodnutie, opomenutie, nečinnosť a plynutie času), ktoré
majú za následok neprimerane dlhú väzbu, nie však jedným rozhodnutím, ktoré spravidla
takýto následok nemôže mať.