Typ:
Nález
Právna veta:
Podstatou sporu medzi sťažovateľom a najvyšším súdom je posúdenie otázky, či na ustálenie
okruhu účastníkov konania podľa [§ 7 ods. 1 písm. a) a k) zákona o odpadoch] treba
aplikovať len ustanovenie § 74 ods. 4 zákona o odpadoch alebo aj všeobecné definície
účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku.
Treba súhlasiť s najvyšším súdom, že definície účastníka konania obsiahnuté v § 14
Správneho poriadku sú všeobecné. V ustanovení § 14 ods. 1 Správneho poriadku sú tri
definície účastníka konania. Podľa tohto ustanovenia je účastníkom konania:
I. ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať.
Ide väčšinou o navrhovateľa daného správneho konania, prípadne o subjekt, ktorý by
mal na základe výsledku správneho konania niečo dať, urobiť, resp. sa niečoho zdržať
či niečo strpieť;
II. ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím
priamo dotknuté. Spravidla pôjde o subjekt odlišný od navrhovateľa, ktorý môže byť
rozhodnutím vydaným v správnom konaní priamo dotknutý;
III. ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
Ide o subjekt, ktorý sám z vlastnej iniciatívy chce byť účastníkom správneho konania
s tvrdením, že môže byť rozhodnutím priamo dotknutý vo svojich právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach.
V ustanovení § 14 ods. 2 Správneho poriadku je jedna definícia účastníka konania.
Účastníkom konania je ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.
Z hľadiska problematiky, ktorá je predmetom riešenia v tejto veci v konaní pred ústavným
súdom, štyri vyššie uvedené definície účastníka správneho konania vyplývajúce z ustanovenia
§ 14 Správneho poriadku možno v zásade rozdeliť na dva okruhy. Jeden okruh tvoria
prvé dve definície uvedené v § 14 ods. 1 Správneho poriadku spolu s definíciou uvedenou
v § 14 ods. 2 Správneho poriadku. Druhý okruh je tvorený poslednou definíciou uvedenou
v § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Prvý okruh definícií účastníka správneho konania
sa spravidla vyznačuje tým, že správny orgán definované subjekty sám považuje až do
konca konania za účastníkov konania a spravidla z vlastnej iniciatívy s nimi aj procesne
nakladá od počiatku až do konca konania ako s účastníkmi konania. Druhý okruh účastníkov
konania správnemu orgánu spravidla nie je zrejmý na prvý pohľad, a to až do momentu,
keď subjekt sám prejaví vôľu stať sa účastníkom správneho konania. Tento stav trvá
do chvíle, kým sa preukáže opak.
Z argumentácie najvyššieho súdu, ktorá je uvedená tak v odvolacom rozsudku, ako aj
vo vyjadrení predsedu najvyššieho súdu, vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu
ustanovenie § 74 ods. 4 zákona o odpadoch jednoznačne vymedzuje, kto je účastníkom
konania. Zakotvuje, že je ním obec. Vzhľadom na platnú právnu úpravu dospel najvyšší
súd k záveru, že osobitný predpis (zákon o odpadoch) ako hmotnoprávny predpis má v aplikačnom
procese prednosť pred všeobecnou úpravou obsiahnutou v § 14 Správneho poriadku. Podľa
názoru najvyššieho súdu je tomu tak preto, lebo Správny poriadok síce vymedzuje, kto
je účastníkom konania, ale odpoveď na to, na koho sa táto definícia vzťahuje, dávajú
predpisy hmotného práva. Postavenie účastníka správneho konania v tej-ktorej veci
má iba ten subjekt, ktorému zákon výslovne v príslušnom ustanovení takéto postavenie
priznáva.
Napriek uvedenému jednoznačnému záveru dospieva najvyšší súd aj k ďalšiemu stanovisku,
podľa ktorého „eventuálne možným jednostranným výkladom zákona (podľa ducha zákona)
postavenie účastníka správneho konania je možné priznať aj vtedy, ak sa konanie a rozhodovanie
bezprostredne dotýka práv a oprávnených záujmov príslušného subjektu“, s tým, že táto
skutočnosť nebola v prípade sťažovateľa zistená. V súvislosti s uvedenými závermi
najvyššieho súdu treba predovšetkým konštatovať, že skutočnosti nezodpovedá tvrdenie
sťažovateľa, podľa ktorého z odvolacieho rozsudku má vyplývať stanovisko o tom, že
okruh účastníkov konania je určený len ustanovením § 74 ods. 4 zákona o odpadoch bez
zreteľa na definície uvedené v § 14 Správneho poriadku. Názor najvyššieho súdu, podľa
ktorého „eventuálne možným jednostranným výkladom zákona (podľa ducha zákona) postavenie
účastníka správneho konania je možné priznať aj vtedy, ak sa konanie a rozhodovanie
bezprostredne dotýka práv a oprávnených záujmov príslušného subjektu“, jednoznačne
znamená, že podľa najvyššieho súdu účastníkom správneho konania podľa zákona o odpadoch
eventuálne môže byť aj subjekt uvedený v druhej definícii § 14 ods. 1 Správneho poriadku,
teda ten, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím
priamo dotknuté.
Podľa názoru ústavného súdu uvedené právne závery najvyššieho súdu treba považovať
za arbitrárne, resp. nie dostatočne zdôvodnené, a to zo štyroch rôznych hľadísk.
Predovšetkým treba uviesť, že najvyšší súd na jednej strane zdôvodnil, prečo vyplýva
okruh účastníkov konania popri navrhovateľovi z osobitného zákona, teda z ustanovenia
§ 74 ods. 4 zákona o odpadoch, na druhej strane však bez akéhokoľvek vysvetlenia,
resp. zdôvodnenia dospel aj k protichodnému záveru, že „eventuálne možným jednostranným
výkladom zákona (podľa ducha zákona) postavenie účastníka správneho konania je možné
priznať aj vtedy, ak sa konanie a rozhodovanie bezprostredne dotýka práv a oprávnených
záujmov príslušného subjektu“. Takýto postup najvyššieho súdu je neprípustný a je
porušením tak práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.
Ďalej treba uviesť, že za situácie, keď najvyšší súd pripustil, aby bol za účastníka
správneho konania popri navrhovateľovi a popri subjekte vyplývajúcom z osobitného
zákona eventuálne považovaný aj jeden zo subjektov definovaných v druhej a tretej
definícii podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, bolo treba presvedčivým spôsobom zdôvodniť,
prečo sa má táto možnosť vzťahovať iba na toho, koho práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, a nie aj na toho, kto tvrdí,
že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach
priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Ak má byť v danom prípade
jedna z uvedených definícií účastníka správneho konania prípustná a druhá nie, musí
sa takýto záver opierať o kvalifikované zdôvodnenie, ktoré však absentuje.
Ústavný súd tiež podotýka, že hoci najvyšší súd pripustil, aby účastníkom správneho
konania bol aj subjekt, ktorého práv a oprávnených záujmov sa konanie a rozhodovanie
bezprostredne dotýka, zároveň uviedol, že sa tak môže stať „eventuálne možným jednostranným
výkladom zákona (podľa ducha zákona)“. Treba uviesť, že slovné spojenie „eventuálne
možným jednostranným výkladom zákona (podľa ducha zákona)“ považuje ústavný súd za
ťažko interpretovateľné. Jednostranný výklad je spravidla výkladom neobjektívnym,
ktorý berie zreteľ len na časť možných argumentov, resp. na časť možných pohľadov
na danú vec. Spravidla ide preto o výklad, ktorý by nemal byť aplikovaný. Preto bolo
potrebné presnejšie definovať, čo má najvyšší súd jednostranným výkladom podľa ducha
zákona na mysli.
Napokon za celkom neodôvodnený treba považovať záver, podľa ktorého v prípade sťažovateľa
nebolo zistené, že by sa konanie a rozhodovanie v danej veci bezprostredne dotýkalo
jeho práv a oprávnených záujmov. Keďže sťažovateľ predložil v správnom konaní viaceré
odborné stanoviská, ktoré podľa neho dokazujú priamy zásah do jeho práv či oprávnených
záujmov, bolo potrebné sa s týmito stanoviskami vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadať,
čo sa však nestalo.