Publikováno:
19/2005 Zb.Us.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Typ:
Nález
Právna veta:
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie.
Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)
a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú nadväzuje
aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, sa rozlišuje nestrannosť subjektívna
a nestrannosť objektívna. Subjektívne chápanie nestrannosti je posudzovaním správania
súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak, čo
je však zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne dostatok
subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu. Objektívna nestrannosť
sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu
jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút
či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa
ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne
javiť v očiach strán. Z doterajšej judikatúry možno vyvodiť, že do rámca skutočností
spochybňujúcich nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria predovšetkým rôzne
prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou do
činenia predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ
či prokurátor. Ďalej do tejto skupiny patria prípady, keď vo veci koná miestne alebo
vecne nepríslušný súd alebo sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonným sudcom.