Publikováno:
1/2007 Zb.Us.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Typ:
Nález
Právna veta:
1. Právo na život je vstupnou bránou a pilierom celého systému ochrany základných
práv a slobôd. Právny poriadok Slovenskej republiky chráni ľudský život ako kľúčovú
hodnotu právneho štátu.
2. Zo znenia čl. 15 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyplýva,
že ústavodarca rozlišuje medzi právom každého na život (prvá veta) a ochranou nenarodeného
ľudského života (druhá veta). Toto rozlíšenie naznačuje rozdiel medzi právom na život
ako osobným, subjektívnym nárokom a ochranou nenarodeného ľudského života ako objektívnou
hodnotou.
3. Interpretovať druhú vetu čl. 15 ods. 1 ústavy len ako proklamáciu je v zásadnom
rozpore so súčasnou koncepciou ústavy, ktorá nie je dokumentom obsahujúcim normatívne
irelevantné proklamácie, ktorých význam je určený až ďalšou zákonodarcovou činnosťou,
ale je skutočným súborom priamo aplikovateľných noriem, princípov a hodnôt, ktoré
majú svoj konkrétny normatívny dopad.
4. Aj keď nemožno hovoriť o normatívnej bezvýznamnosti čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy,
normatívny význam tohto ustanovenia však už s ohľadom na jeho samotnú formuláciu a ústavný
kontext nedosahuje takú intenzitu, aby o ňom bolo možné hovoriť ako o základnom práve,
ktoré je obmedziteľné len na základe prísneho vyvažovania a proporcionality voči inému
základnému právu v zmysle čl. 15 ods. 4 ústavy.
5. Vytváranie rôznych kategórií práva na život, z ktorých by nie každé malo rovnakú
váhu, eventuálne dokonca vytváranie nových subjektov práva prostredníctvom judikatúry
(vedľa klasickej dichotomie fyzické v. právnické osoby), by bolo v rozpore s ústavným
postulátom rovnosti ľudí v právach. Súčasne by také dotváranie ústavy malo potencionálne
nevypočítateľné následky vytvárania rozličných kategórií základných práv, obsah ktorých
by bol určovaný v závislosti na nositeľoch týchto práv.
6. Na rozdiel od štandardných právnych noriem (pravidiel správania) štát objektívne
hodnoty podľa záverov súčasnej právnej vedy nemôže tvoriť, ale len uznať a rešpektovať,
resp. z nich vychádzať, prípadne zvýrazňovať význam určitých hodnôt na úkor či vo
vzťahu k iným hodnotám. Tým, že je určitá objektívna hodnota explicitne vyjadrená
v ústave, nadobúda charakter ústavnej hodnoty, ktorá požíva ústavnú ochranu.
7. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zastáva názor, že nenarodený
ľudský život má charakter objektívnej hodnoty.
8. Ústava nevylučuje vyvažovanie základných práv a slobôd s ústavnými hodnotami, ale
toto vyvažovanie má inú kvalitu ako vyvažovanie jednotlivých základných práv a slobôd.
9. Podľa ústavy nasciturus nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na
život podľa čl. 15 ods. 1 prvej vety ústavy. Nasciturus sa síce môže stať subjektom
práva ex tunc, a teda ex tunc aj nositeľom základných práv, avšak pod podmienkou,
že sa narodí živý.
10. Článok 15 ods. 1 druhej vety ústavy koncipuje ochranu nenarodeného ľudského života
ako ústavnú hodnotu, čím potrebe chrániť túto hodnotu priznáva normatívny status na
úrovni ústavného imperatívu.
11. Zatiaľ čo o základnom práve platí, že „kde je právo, tam je aj právna ochrana“,
a to i súdnou mocou, čo sa týka ústavou garantovanej hodnoty, táto právna ochrana
je slabšia, a to vzhľadom na možnosť uváženia, ktorým aj v nadväznosti na ústavnú
dikciu disponuje zákonodarca.
12. Všeobecné požiadavky zakotvené v čl. 13 ústavy (rovnosť pri obmedzovaní práv a slobôd,
šetrenie ich podstaty a zmyslu), rovnako ako požiadavky proporcionality obmedzenia
určitého základného práva, sú na ústavnú hodnotu a na z nej vyplývajúci ústavný imperatív
ochrany aplikovateľné len primerane. Kľúčovou odlišnosťou v porovnaní s aplikáciou
základných práv je hlavne rozsah prípustného uváženia, ktoré má na základe ústavy
zákonodarca pri svojom rozhodovaní o právnej regulácii umelého prerušenia tehotenstva,
hlavne pri vyvažovaní ústavného imperatívu vyjadreného v čl. 15 ods. 1 druhej vete
ústavy na jednej strane a základného práva tehotnej ženy na ochranu súkromia podľa
čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy na strane druhej.
13. Právo na súkromie a na ochranu súkromného života v spojení s princípom slobody
tak v tom najzákladnejšom vymedzení, opierajúc sa aj o základné právo na ľudskú dôstojnosť,
garantuje jednotlivcovi možnosť autonómneho sebaurčenia. Do tohto rámca patrí a je
(ústavou) chránené aj rozhodovanie ženy o vlastnej duševnej a telesnej integrite a o
jej vrstvách, okrem iného aj o tom, či počne dieťa a aký bude mať jej tehotenstvo
priebeh. Otehotnením (plánovaným, neplánovaným, dobrovoľným alebo v dôsledku násilia)
sa žena nevzdáva svojho práva na sebaurčenie.
14. Akékoľvek obmedzenie rozhodovania ženy o tom, či prekážky v autonómnej sebarealizácii
mieni znášať, a teda či v stave tehotenstva mieni zotrvať až do jeho prirodzeného
ukončenia, predstavuje zásah do ústavného práva ženy na súkromie.
15. Zásah do práva na súkromie je prípustný jedine vtedy, ak je v súlade so zákonom.
Takýto zákon však takisto musí spĺňať istú materiálnu kvalitu - musí sledovať niektorý
alebo niektoré z tzv. legitímnych cieľov a zároveň musí byť v demokratickej spoločnosti
v záujme ochrany takéhoto cieľa nevyhnutný. Zásah teda musí reflektovať naliehavú
spoločenskú potrebu na ochrane jedného alebo viacerých z legitímnych cieľov a musí
byť vo vzťahu k tomuto cieľu primeraným prostriedkom jeho ochrany.
16. Zákonodarca na jednej strane nesmie ignorovať imperatív obsiahnutý v znení čl. 15
ods. 1 druhej vety ústavy - povinnosť poskytnúť nenarodenému ľudskému životu ochranu,
na strane druhej musí rešpektovať skutočnosť, že každý, vrátane tehotnej ženy, má
právo rozhodovať o svojom súkromnom živote a chrániť realizáciu vlastnej predstavy
o ňom pred neoprávneným zasahovaním. Možnosť tehotnej ženy požiadať príslušnú inštitúciu
o umelé prerušenie tehotenstva je jednou z variácií, ktorými možno ústavné právo na
súkromie a na sebaurčenie v spojení s princípom slobody uplatniť.
17. Úlohou ústavného súdu bolo hľadať východisko z kolízie medzi ústavou chránenou
hodnotou (nenarodeným ľudským životom) a obmedziteľným ľudským - základným právom
(právom ženy na súkromie). Pri obmedzovaní ľudských práv treba mať na zreteli ich
podstatu a zmysel (čl. 13 ods. 4 ústavy). Ústavnú hodnotu nenarodeného ľudského života
preto možno chrániť len do takej miery, aby táto ochrana nespôsobovala zásah do podstaty
slobody ženy a jej práva na súkromie.
18. Zákonodarca môže a v záujme ochrany ústavnej hodnoty nenarodeného ľudského života
aj musí ustanoviť postup a časové hranice v prípade, keď sa žena rozhodne pre umelé
prerušenie tehotenstva, pričom jeho postup nesmie byť svojvoľný, má umožňovať reálne
rozhodnutie ženy o umelom prerušení jej tehotenstva a rešpektovanie ústavnej hodnoty
nenarodeného ľudského života.
19. Zákonom Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva
v znení zákona č. 419/1991 Zb. sa zákonodarca snaží vysporiadať na jednej strane s ústavným
imperatívom v čl. 15 ods. 1 druhej vete ústavy a na strane druhej so základným právom
tehotnej ženy na rozhodovanie o sebe samej, ktorá vyplýva zo základného práva podľa
čl. 16 ods. 1 ústavy a taktiež podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy. Ak z tohto vyvažovania
bude zákonodarcom vyvodený záver, že tehotná žena má právo bez nadbytočnej reštrikcie
zo strany štátu požiadať o umelé prerušenie tehotenstva v priebehu určitej fázy tehotenstva,
pričom v ďalších týždňoch až na niekoľko striktne vymedzených výnimiek už bude integrita
plodu prísne chránená tiež voči samotnej matke (nie však prostriedkami trestného práva),
nie je tento záver sám osebe ústavne spochybniteľný ako nedodržanie ústavného imperatívu
daného v čl. 15 ods. 1 druhej vete ústavy, avšak len za podmienky, že sa zákonodarca
pritom nedopustí neprípustného excesu.
20. Protiústavnosť zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení
tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. nie je daná ani tým, že právny režim nenarodeného
ľudského života je rozdielny v závislosti na štádiu tehotenstva. Z ústavného imperatívu
zakladajúceho zákonodarcovu povinnosť ochrany ľudského života pred narodením neplynie
záver, že by právna ochrana plodu voči matke musela byť totožná v každej jednotlivej
fáze prenatálneho vývoja.
21. Výber dvanástich týždňov ako limit na vykonanie prerušenia tehotenstva na žiadosť
matky nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu ani za svojvoľný. Táto lehota
sa odvíja od vytvárania senzibility plodu a je v súlade s prevažujúcou európskou praxou
relevantného zákonodarstva štátov umožňujúcich prerušenie tehotenstva na žiadosť.
22. Orgánom povolaným určiť príslušnú maximálnu lehotu na vykonanie prerušenia tehotenstva
je zákonodarca, pričom ústavný súd preskúmava (a nič iného optikou ústavného imperatívu
vyjadrujúceho ústavnú hodnotu ani preskúmavať nemôže) iba prípadný exces pri úvahe
zákonodarcu, nie však to, či je daná lehota v optimálnom súlade s aktuálnym stavom
poznania lekárskej vedy.
23. Argument zámerom historického ústavodarcu (metóda historického výkladu) má pri
výklade ústavy len subsidiárne miesto. Podstatné nie je to, čo jednotliví členovia
ústavodarného zboru určitým ústavným ustanovením zamýšľali, ale to, aký text po prebiehajúcej
diskusii prijali.
24. Zo základných ústavných princípov i konkrétnych ustanovení ústavy obsahujúcich
odkazy na zákonnú úpravu možno vyvodiť, že všetky základné spoločenské vzťahy, ktoré
nie sú upravené priamo v ústave, musia byť upravené zákonom. Vyplýva to najmä z demokratického
charakteru tvorby práva a poňatia princípu deľby moci medzi zákonodarnou a výkonnou
mocou v Slovenskej republike. Súčasne sa tým chráni jednotlivec pred ľubovôľou verejnej
moci. Do jej sféry patria predovšetkým veci, ktoré zákonodarca vzhliadol nepodstatnými
z hľadiska zákonnej formy, a preto ich priamo neupravil, ale ktorých právna úprava,
hoci druhotnou normou delegovaného orgánu, je však napriek tomu nutná alebo aspoň
vhodná, či účelná. V neposlednom rade ide taktiež o veci nepredvídateľné vo chvíli
prijatia zákona, teda o veci, ktoré môžu podliehať zmenám, ale rovnako podrobnosti
hlavne technického či vysoko expertného charakteru a pod.
25. Lehota na vykonanie prerušenia tehotenstva predstavuje podľa názoru ústavného
súdu natoľko podstatnú otázku zákonnej úpravy, že musí byť upravená iba zákonom, a preto
je úprava podzákonnou normou vylúčená.