Publikováno:
6/2008 Zb.Us.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Typ:
Nález
Právna veta:
Čím intenzívnejšie zákon, resp. určité ustanovenie zákona zasahuje do oblasti základných
práv alebo slobôd, tým väčšie nároky treba klásť na precíznosť jeho úpravy, resp.
na úpravu jeho jednotlivých ustanovení.
Koncepcia zákona o preukazovaní pôvodu majetku je založená na kľúčovom pojme „majetok
nadobudnutý z nelegálnych príjmov“. Tento pojem je podľa názoru ústavného súdu sám
osebe vnútorne nekonzistentný, resp. rozporný. Vychádza totiž z taxatívneho vymenovania
majetku, ktorý sa môže stať predmetom odňatia (§ 1 napadnutého zákona) na základe
súdneho rozhodnutia, ktorým sa vysloví, že fyzická osoba alebo právnická osoba nadobudla
majetok z nelegálnych príjmov. Pritom sa „nelegálnosť pôvodu“ ako ďalší konštitutívny
prvok pojmu „majetok nadobudnutý z nelegálnych príjmov“ priraďuje k tomuto pojmu až
v súvislosti s neschopnosťou dotknutých osôb preukázať určitý majetkový rozdiel medzi
ich preukázateľnými, a teda legálnymi príjmami, a ich skutočným majetkom (skutočnou
hodnotou majetku) v dôsledku ustanovenia preukazovacej povinnosti uloženej im so spätnou
časovou pôsobnosťou. To znamená, že atribút nelegálnosti nevzniká v príčinnej súvislosti
s urč itým konkrétnym správaním v mieste a čase, ale ako indícia, resp. premisa, ktorá
je slabšia ako argument (nepriamy dôkaz), t. j. vystupuje v podobe domnienky alebo
právnej fikcie. Vzhľadom na charakter a účel zákona o preukazovaní pôvodu majetku,
resp. dôsledky, ktoré môže jeho uplatnenie vyvolať, nemožno uvedený prístup zákonodarcu
považovať podľa názoru ústavného súdu za ústavne akceptovateľný, t. j. za taký, ktorý
vyhovuje požiadavke právnej istoty vyplývajúcej z princípu právneho štátu.
Zákonodarca zvolil v danom prípade osobitný spôsob právnej úpravy, ktorá má podľa
jeho tvrdenia súkromnoprávny charakter, z toho dôvodu, aby sa povahou právnej úpravy
dala odôvodniť prípadná spätná časová pôsobnosť zákona (nepravá retroaktivita). Spätná
účinnosť napadnutého zákona sa viaže na povinnosť každého vedieť preukázať svoje majetkové
prírastky, t. j. na povinnosť dokázať legálnosť nadobudnutia svojho majetku v minulosti
(prakticky celého svojho majetku a počas celého života), čo je podľa názoru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) neprimerane zaťažujúci a neodôvodnený
zásah.
Ústavný súd konštatuje, že zákon o preukazovaní pôvodu majetku je zákon so spätnou
časovou pôsobnosťou (retroaktívny zákon), ktorý by sa mohol stať svojvoľným nástrojom
v rukách orgánov verejnej moci, ktoré sú adresátmi a nositeľmi právomocí vyplývajúcich
z tohto zákona. Tento záver pritom platí nielen pre schválenú podobu tohto zákona,
t. j. podobu, v ktorej nie je vymedzené časové obdobie, v rámci ktorého sú fyzické
a právnické osoby povinné preukazovať, že svoj majetok nadobudli z legálnych príjmov,
ale platil by aj pre prípad, ak by zákon vymedzil spätne určité konkrétne obdobie,
na ktoré by sa táto preukazovacia povinnosť vzťahovala (t. j. tak, ako bolo uvedené
v pôvodnom návrhu tohto zákona).
Podľa názoru ústavného súdu základným účelom zákona o preukazovaní pôvodu majetku
nie je ustanovovať pravidlá správania pre budúcnosť, ale naopak, pravidlá ustanovené
až týmto zákonom zásadne aplikovať na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou,
t. j. pred 1. septembrom 2005 (podobnú argumentáciu ústavný súd uplatnil aj vo veci
sp. zn. PL. ÚS 25/00, pozn.). V danom prípade zákonodarca pripustil neohraničenú spätnú
pôsobnosť zákona, čo je v právnom štáte nielen v rozpore s princípom právnej istoty
a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, ale aj v rozpore s princípom primeranosti,
resp. proporcionality (k princípu primeranosti podrobnejšie najmä PL. ÚS 3/00).
Mimoriadne závažným nedostatkom zákona o preukazovaní pôvodu majetku je, že v zmysle
definovaného účelu neupravuje (resp. ak, tak veľmi rámcovo) postup orgánov verejnej
moci pri odnímaní majetku, t. j. podmienky a postup pri určovaní súvzťažnosti medzi
dokázaným majetkovým rozdielom a konkrétnym majetkom, ktorý sa má odňať. Tento nedostatok
má ústavný rozmer, pretože zákon o preukazovaní pôvodu majetku ako celok vnáša podľa
názoru ústavného súdu neprimeraný stupeň právnej neistoty do oblasti ochrany základného
práva vlastniť majetok a práva pokojne užívať majetok. Vytvára priestor na uplatnenie
svojvôle aj tým, že pripúšťa výklad, v zmysle ktorého po preukázaní právne významného
majetkového rozdielu podľa znenia zákona o preukazovaní pôvodu majetku možno odporcovi
odňať akýkoľvek majetok v rámci celého majetku, ktorý patrí do jeho vlastníctva, v hodnote
tohto majetkového rozdielu. Ako trest fyzickým osobám a právnickým osobám za ich nespôsobilosť
preukázať spätne spôsob nadobudnutia majetku sa v mene „verejného záujmu“ zavádza
neodôvodnený a ústavne nekonformný, resp. neznámy spôsob „odňatia majetku“ (jeho zbavenia,
resp. prepadnutia), pričom k tomuto „odňatiu majetku“ dochádza postupom, ktorému chýbajú
parametre zlučiteľné s koncepciou materiálne chápaného právneho štátu.
Keďže celý zákon o preukazovaní pôvodu majetku (jeho koncepcia) je založený na možnosti
„odňať majetok“, predstavuje podľa názoru ústavného súdu ako celok neprimeraný zásah
do ochrany vlastníckeho práva, tak ako to vyplýva najmä z čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), pričom ide o zásah, ktorý je v priamom
spojení s porušovaním princípov právneho štátu garantovaných čl. 1 ods. 1 prvou vetou
ústavy.
Nesúlad zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 1 ods. 1 prvou vetou a s čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy nespočíva v nedostatkoch legislatívno-technickej povahy, ale v premietnutí
jeho základnej koncepcie do jednotlivých inštitútov a ustanovení. Napadnutý zákon
vychádza z predpokladu neodstrániteľnej nefunkčnosti štandardných trestnoprávnych
a občianskoprávnych prostriedkov boja s nelegálnym nadobúdaním majetku. Napadnutý
zákon porušuje ústavný princíp právnej istoty, je retroaktívny vo vzťahu k nadobudnutým
právam a pripúšťa nadmerné zasahovanie do práva vlastniť majetok. Zásahy do vlastníckeho
práva sú spojené s uložením novej, nedostatočne identifikovanej povinnosti ad infinitum
vedieť preukazovať pôvod majetku, pričom napadnutý zákon podľa názoru ústavného súdu
neprimeraným spôsobom presúva dôkazné