Publikováno:
4/2009 Zb.Us.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Typ:
Nález
Právna veta:
1. V čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) sú zakotvené ústavné
princípy a demokratické hodnoty, ktoré vytvárajú vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti
koncept materiálneho právneho štátu.
Koncepcia materiálneho právneho štátu zahŕňa požiadavku na obsahovú a hodnotovú kvalitu
právnej normy, ktorá má zaistiť primeranosť použitého právneho prostriedku implementovaného
vo zvolenej legislatívnej regulácii vo vzťahu k legitímnemu cieľu sledovanému zákonodarcom
a súlad zvoleného legislatívneho opatrenia s ústavnými princípmi a demokratickými
hodnotami.
Ústavný poriadok Slovenskej republiky neobsahuje výslovnú právnu úpravu týkajúcu sa
zriadenia mimoriadneho súdu. Ústava neobsahuje výslovný zákaz zriadenia mimoriadneho
či „špeciálneho súdu“ ani nesplnomocňuje Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej
len ,,národná rada“), aby špeciálne súdnictvo zriadila. Ustanovenie čl. 143 ods. 2
ústavy splnomocňuje národnú radu ustanoviť zákonom podrobnejšiu úpravu sústavy súdov,
ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi. Ústavné princípy, ktorým musí takáto
zákonná právna úprava zodpovedať, sú obsiahnuté v ďalších ustanoveniach ústavy, predovšetkým
v čl. 141 až čl. 148 (pokiaľ ide o kreovanie sústavy súdov, ich pôsobnosť, organizáciu),
v čl. 17, čl. 46 až čl. 50 (pokiaľ ide o konanie pred nimi) a v čl. 1 ods. 1 v spojení
s čl. 2 ods. 2 ústavy (pokiaľ ide o rešpektovanie základných princípov a hodnôt demokratického
právneho štátu).
Rozsah úvahy, ktorou disponuje zákonodarný zbor pri identifikácii spoločenských problémov
a potrieb, pri voľbe vhodných právnoregulačných nástrojov ich riešenia a uspokojovania,
ako aj v súvislosti s implementáciou konkrétnych legislatívnych nástrojov do zvolenej
spoločenskej a hospodárskej politiky, je síce široký, avšak nie je neohraničený. Hranicou
pre rozhodnutie zákonodarcu v súvislosti s voľbou konkrétneho legislatívneho opatrenia
sú práve kautely vyplývajúce z ústavného poriadku interpretovaného a aplikovaného
v zmysle koncepcie materiálneho právneho štátu.
Zákonodarca pri uplatnení svojej právomoci podlieha úprave čl. 2 ods. 2 ústavy vylučujúcej
vytvorenie orgánu súdnej moci, ktorého postavenie, pôsobnosť a organizácia by boli
v rozpore s ústavnými princípmi relevantnými z hľadiska kreácie a fungovania súdnej
moci obsiahnutými v čl. 1 a čl. 141 až čl. 148 ústavy.
Orgány verejnej moci, ktoré majú mať v zmysle spoločných európskych, resp. demokratických
ústavných tradícií postavenie súdu (súdneho orgánu), musia spĺňať viacero kritérií,
napríklad právny základ ich vzniku a existencie (v súlade s právnym poriadkom, v rámci
ktorého boli kreované), stály charakter, povinnosť rozhodnúť vo veci (ktorá im bola
predložená v súlade s ich kompetenciou) - zákaz denegatio iustitiae, uplatňovanie
právnych predpisov (resp. právnych pravidiel) pri rozhodovaní, povaha konania inter
partes zahŕňajúca pravidlá spravodlivého procesu, ako aj nezávislosť a nestrannosť.
Charakteristickým znakom mimoriadnych súdnych orgánov je, že právna úprava ich postavenia,
pôsobnosti, činnosti a organizácie sa vo vzťahu k niektorým z uvedených kritérií odlišuje
od právnej úpravy postavenia, pôsobnosti, činnosti a organizácie „štandardných“ súdov
natoľko, že z dotknutého súdneho orgánu vytvára alternatívny prvok jestvujúcej súdnej
sústavy (súdneho systému).
Mimoriadne súdy spravidla spĺňajú požiadavku relevantného právneho základu vzniku
a existencie súdneho orgánu. Často sú však kreované so špecifickým zámerom (cieľom),
napr. potrestanie vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti, rozhodovanie o činoch
ohrozujúcich alebo poškodzujúcich nezávislosť, bezpečnosť a ústavný poriadok štátu,
boj proti terorizmu a pod. V súvislosti s týmto špecifickým zameraním ide často o orgány,
ktoré majú iba dočasnú povahu, alebo sa v rámci ich činnosti uplatňujú osobitné právne
pravidlá (predovšetkým procesného charakteru), ako aj osobitné pravidlá upravujúce
podmienky výberu, menovania, zániku funkcie sudcov a samotnú organizáciu takýchto
súdov.
Personálna pôsobnosť Špeciálneho súdu a previerky Národného bezpečnostného úradu
2. Personálna pôsobnosť, ktorú zákon zveril Špeciálnemu súdu, je špecifická práve
svojím obsahom, pretože na rozdiel od iných súdov s obdobným typom zúženej pôsobnosti
je personálna pôsobnosť Špeciálneho súdu vymedzená spôsobom, ktorý z ústavnoprávneho
a mocensko-politického hľadiska nemožno považovať za indiferentný. Špeciálnemu súdu
bola zverená trestná právomoc nad ústavnými činiteľmi a vyššími štátnymi funkcionármi.
Táto „mimoriadna“ črta, pokiaľ ide o postavenie Špeciálneho súdu, musí byť spolu s ďalšími
podstatnými znakmi týkajúcimi sa jeho organizácie a činnosti vzatá do úvahy pri posúdení
povahy tohto súdneho orgánu a pri následnom posúdení ústavnej konformnosti jeho postavenia.
Právna úprava zavedená zákonom č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu
špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov v spojení s právnou úpravou zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných
skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,zákon č. 215/2004 Z. z.“) umožňuje špecializovanému bezpečnostnému orgánu výkonnej
moci účinne zasiahnuť do právneho statusu sudcu Špeciálneho súdu a spochybniť jeho
legitimitu postupom, v rámci ktorého dochádza k zhromažďovaniu osobných údajov o osobe
sudcu vrátane osobných údajov osobitnej kategórie (zdravotný stav, sexuálna orientácia
a intímny život, finančná a majetková situácia, názory a osobné presvedčenie, rodinné
a spoločenské vzťahy), pričom k zhromažďovaniu uvedených údajov môže dochádzať aj
utajovaným spôsobom s následným vyhodnotením tzv. bezpečnostného rizika v rámci značne
širokej správnej úvahy Národného bezpečnostného úradu. Dôvodom na konštatovanie bezpečnostného
rizika môžu byť pritom aj skutočnosti týkajúce sa ochorenia alebo „emočného stavu“
prekonaného sudcom v minulosti alebo správania „tretích osôb“ v okolí sudcu (rodinných
príslušníkov, známych).
Právne garancie ochrany osôb, ktorých úlohou je vykonávať súdnictvo, sú pritom inherentnou
súčasťou právnych záruk ochrany súdnych orgánov pred možnými vonkajšími zásahmi alebo
nátlakom, ktorý by bol spôsobilý ohroziť nezávislosť a nestrannosť súdneho rozhodovania.
Ustanovením podmienky platného osvedčenia o bezpečnostnej previerke podľa zákona č. 215/2004
Z. z. ako condicio sine qua non vo vzťahu k ustanoveniu a výkonu sudcovskej funkcie
na mieste sudcu na Špeciálnom súde zákonodarca narušil deľbu moci. V rámci ústavnej
koncepcie systému vzájomných bŕzd a protiváh jednotlivých zložiek štátnej moci je
síce legitímne priznať výkonnej moci určitú mieru ingerencie v rámci kreovania a niektorých
aspektov fungovania moci súdnej, právomoci priznané výkonnej moci však nemôžu byť
konštituované takým spôsobom, aby v konečnom dôsledku umožňovali prakticky kedykoľvek
a náhle „odvolať sudcu“ alebo zasiahnuť do zloženia senátu prerokúvajúceho konkrétnu
vec. Flexibilita postupu Národného bezpečnostného úradu podľa zákona č. 215/2004 Z.
z. a rozsah správnej úvahy, ktorú mu tento zákon priznáva v súvislosti s posudzovaním
a vyhodnocovaním bezpečnostného rizika, v porovnaní s podstatne menej účinným systémom
opravných prostriedkov vo vzťahu k rozhodnutiam tohto orgánu takýto stav vytvárajú.
Výkonnej moci tak zákonodarca priznal neprimerane silné postavenie, ktoré nie je v súlade
so systémom bŕzd a protiváh ako ťažiskovým prvkom demokratickej formy vlády. Ide o narušenie
ústavného princípu deľby moci spôsobom, ktorý odporuje zásadám implikovaným v koncepcii
demokratického štátu tak, ako ju zaručuje čl. 1 ods. 1 ústavy.
Charakter Špeciálneho súdu
Špeciálny súd je súdnym orgánom, ktorý má znaky typické pre súd so špecializovanou
súdnou agendou (legálny právny základ, stály charakter, osobitná vecná pôsobnosť podľa
§ 14 ods. 2 Trestného poriadku, v rámci ktorej sú vymedzené osobitné kategórie trestných
činov patriace do jeho pôsobnosti, procesný postup podľa všeobecných procesných pravidiel
- Trestného poriadku, rozhodovanie v prvej inštancii, pričom proti jeho rozhodnutiam
sú prípustné opravné prostriedky, o ktorých rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky),
ale aj niektoré znaky mimoriadneho súdneho orgánu (špecifická personálna pôsobnosť
vo vzťahu k ústavným činiteľom a vyšším štátnym funkcionárom nad rámec trestných činov
spojených s korupciou a organizovaným zločinom podľa § 14 ods. 1 a 3 Trestného poriadku
v spojení so špecifickým právnym režimom výberu sudcov a výkonu ich funkcie na tomto
súde, podmieneným dohľadom bezpečnostného orgánu výkonnej moci a s tým spojenými nedostatočnými
právnymi garanciami pred zasahovaním do výkonu ich právomoci). Takto kreovaný „hybridný“
charakter Špeciálneho súdu, ktorý vznikol spojením označených dvoch mimoriadnych znakov
v jednom orgáne súdneho typu (popri ostatných znakoch typických pre štandardné špecializované
súdy), spôsobuje jeho nejednoznačné zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky,
a nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože:
- porušuje princíp právnej istoty implikovaný v koncepcii materiálneho právneho štátu,
keď právne postavenie sudcov na Špeciálnom súde spochybňuje možnosťou Národného bezpečnostného
úradu kedykoľvek zrušiť sudcovi osvedčenie o bezpečnostnej previerke, a tým spôsobiť
zánik jeho pôsobenia na Špeciálnom súde v konaní bez jednoznačných a vopred predvídateľných
pravidiel,
- kreuje Špeciálny súd spôsobom, ktorý narúša deľbu moci medzi súdnou mocou a výkonnou
mocou v prospech moci výkonnej, čím porušuje aj zásady demokratického štátu, osobitne
garancie sudcovskej nezávislosti, pričom takto kreovanému súdnemu orgánu zveruje prakticky
výlučnú trestnú jurisdikciu nad ústavnými činiteľmi a niektorými vyššími štátnymi
funkcionármi v súvislosti s výkonom ich právomoci.
Opodstatnenosť platovej diferenciácie v rámci výkonu verejných funkcií a kritériá
primeranosti
3. Zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ústavy je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom
na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu
aj pre výklad a uplatnenie tých noriem ústavy, ktoré sa nevzťahujú na základné práva
a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý
ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok.
Mzdová či platová diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou
súčasťou života spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať
jej elimináciu práve pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov
však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania
štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo
vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá
racionálnosti a primeranosti.
4. V prípade vyslovenia nesúladu ustanovenia napadnutého právneho predpisu s ústavou
alebo s medzinárodnou zmluvou Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný
súd“) v konaní podľa čl. 125 ústavy nemôže protiústavné ustanovenie od momentu vyvrátenia
prezumpcie jeho ústavnosti pro futuro zakladať legitimitu nároku, ktorý v ňom bol
inkorporovaný.
Na rozdiel od rešpektovania nárokov, ktoré vznikli na základe takého ustanovenia právneho
predpisu do okamihu vyslovenia jeho nesúladu s ústavou uplatnením zásady ochrany práv
nadobudnutých v dobrej viere, pripustenie vzniku legitímneho očakávania alebo legitímnej
nádeje adresáta právnej normy po kvalifikovanom vyslovení jej rozporu s ústavným poriadkom
by bolo v priamom rozpore s podstatou princípu právneho štátu, pretože by vo svojich
dôsledkoch umožňovalo obchádzanie práva a znemožňovalo by účinnú ochranu ústavnosti.
5. Zákonodarca pri prijímaní zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) rozlíšil
vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov
na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach na tie,
ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia
nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky neboli právoplatne skončené
(§ 41a zákona o ústavnom súde).
Ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je aplikovateľné iba na prípady, keď
bol právoplatný, ale ešte nevykonaný rozsudok v trestnom konaní vydaný na základe
bezprostrednej aplikácie právneho predpisu, ktorý stratil účinnosť podľa čl. 125 ods.
3 ústavy. Ide o taký právny predpis, ktorý vytvára priamy hmotnoprávny základ súdneho
rozhodnutia (trestného rozsudku). V niektorých prípadoch nemožno vylúčiť ani dopad
neústavnosti procesných ustanovení právnych predpisov na aplikovateľnosť § 41b ods.
1 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k takýmto rozsudkom. V takýchto prípadoch je však
nevyhnutnou podmienkou existencia priamej príčinnej súvislosti medzi neústavnosťou
aplikovanej procesnej normy a zásahom do základných práv účastníka konania spôsobilým
premietnuť sa do konečného súdneho rozhodnutia (trestného rozsudku).