Publikováno:
56/2010 Zb.Us.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Typ:
Nález
Právna veta:
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd je aj vykonávanie dôkazov s cieľom ustálenia skutkových okolností
súdenej veci, ktoré sú pre jej právne posúdenie podstatné a sú medzi účastníkmi konania
sporné.
Z ustanovenia § 126 ods. 1 tretej a štvrtej vety Občianskeho súdneho poriadku vyplýva
právo svedka odoprieť svedeckú výpoveď za splnenia ustanovených podmienok. V konečnom
dôsledku je vecou slobodného rozhodnutia svedka, či právo odoprieť výpoveď využije,
alebo aj napriek tomu bude vypovedať.
Naproti tomu z ustanovenia § 124 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva povinnosť svedka
nevypovedať (odoprieť svedeckú výpoveď), ale zároveň aj zákaz pre súd, aby takéhoto
svedka vypočul. V tomto prípade teda svedok nemá možnosť rozhodnúť sa, či bude, alebo
nebude vypovedať. Konečnú zodpovednosť za zachovanie povinnosti mlčanlivosti nesie
súd, a to aj v prípade, ak účastníci konania, ale ani svedkovia sa povinnej mlčanlivosti
nedovolávajú.
Proces vykonávania dokazovania ako súčasť základného práva na súdnu ochranu je ustanoveniami
§ 124 a § 126 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku do určitej miery obmedzený, lebo
tieto ustanovenia bránia súdu v možnosti vykonať niektoré svedecké výsluchy ako dôkazy,
aj keby mohli byť pre správne rozhodnutie vo veci podstatné. Toto obmedzenie vykonávania
niektorých dôkazov je dané vo verejnom záujme, ktorý sa ocitá v kolízii so základným
právom na súdnu ochranu. Obe hodnoty musia byť rešpektované, avšak v zásade má prednosť
základné právo na súdnu ochranu, čo znamená, že rozsah povinnej mlčanlivosti treba
vykladať reštriktívne.
Uznesenie o zamietnutí návrhu na doplnenie dokazovania treba považovať za uznesenie,
ktorým sa upravuje vedenie konania. Vzhľadom na to nejde o uznesenie, ktorým by bol
súd viazaný. Inými slovami, aj napriek vyhlásenému uzneseniu je súd oprávnený svoj
postoj zmeniť a navrhnuté dôkazy (resp. niektoré z nich) predsa vykonať. Argumentom
a maiori ad minus možno vyvodiť, že ak všeobecný súd nie je viazaný výrokom uznesenia
upravujúceho vedenie konania, potom ešte menej môže byť viazaný jeho ústnym odôvodnením.
Vzhľadom na existujúcu právnu úpravu záväznosti uznesení upravujúcich vedenie konania
v Občianskom súdnom poriadku spravidla nemá otázka kvality odôvodnenia takýchto uznesení
a rovnako ako ani otázka záväznosti ich ústneho odôvodnenia ústavnoprávnu intenzitu,
a to aj napriek tomu, že rozdielne ústne a písomné odôvodnenie takýchto uznesení nemožno
považovať za pozitívny jav.