Publikováno:
3/2011 Zb.Us.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Typ:
Nález
Právna veta:
Zákonodarca môže v záujme ochrany legitímneho verejného záujmu (napr. ochrany poistencov)
pristúpiť aj k zásadnejšej zmene systému verejného zdravotného poistenia, musí ju
však primeraným spôsobom odôvodniť a realizovať v limitoch ustanovených Ústavou Slovenskej
republiky, pričom musí okrem iného prihliadnuť aj na ujmu, ktorú tým spôsobí právnym
subjektom, ktoré sa v dobrej viere na vykonávaní verejného zdravotného poistenia do
nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy podieľali, a ústavne akceptovateľným spôsobom
sa s ňou vysporiadať.
Ak prostredníctvom novelizácie zákona dôjde k zásadnej (koncepčnej) zmene systému
verejného zdravotného poistenia, tak posudzovanie jej ústavnej akceptovateľnosti z hľadiska
materiálneho chápania právneho štátu nevyhnutne musí zahŕňať aj atribút rešpektovania
legitímnych očakávaní. Ak bola pôvodná koncepcia zákona o zdravotných poisťovniach
založená na oprávnení zdravotných poisťovní autonómne rozhodovať o použití zisku (kladného
hospodárskeho výsledku) vytvoreného v okruhu verejného zdravotného poistenia, tak
odňatím tohto práva došlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva súkromných zdravotných
poisťovní formou zásadného obmedzenia ich možnosti disponovať s vlastnými akciami
ako majetkovými hodnotami, ktoré tvoria integrálnu súčasť ich vlastníckeho práva.
Zároveň došlo aj k zásadnej modifikácii obsahu ich povolenia na vykonávanie verejného
zdravotného poistenia (licencie), pričom išlo o taký legislatívny zásah, ktorý zásadným
spôsobom zasiahol do ich legitímnych očakávaní spojených s výkonom ich majetkových
práv. Zákonodarca pritom vykonal tento zásah do vlastníckeho práva neštátnych zdravotných
poisťovní bez akejkoľvek kompenzácie (primeranej náhrady). Tieto skutočnosti naznačujú,
že išlo o zásah, ktorý nerešpektoval limity vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky ani práva garantovaného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
K medzinárodným zmluvám podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky možno zaradiť
Zmluvu o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii a jej prostredníctvom Zmluvu
o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvu o Európskej únii a Lisabonskú zmluvu,
ktorá okrem iného premenovala Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva na Zmluvu
o fungovaní Európskej únie. Ide zároveň nepochybne o medzinárodné zmluvy, ktoré spĺňajú
kritériá ustanovené v čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky je oprávnený v konaní o súlade právnych predpisov
začatom na návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky preskúmať súlad
vnútroštátneho zákona s medzinárodnou zmluvou, ktorej definičné znaky sú uvedené v čl.
125 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. v danom prípade
rozhodnúť aj o nesúlade napadnutých ustanovení zákona o zdravotných poisťovniach s príslušnými
ustanoveniami Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Vychádzajúc zo zásady prednosti práva Európskej únie všetky orgány verejnej moci,
t. j. nielen všeobecné súdy, sú povinné z úradnej moci nepoužiť vnútroštátne právo,
ktoré podľa ich názoru odporuje právu Európskej únie, pričom všeobecné súdy majú navyše
možnosť overiť si takýto právny názor predložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Z toho vyplýva, že
do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade napadnutého právneho
predpisu (alebo odloženia jeho účinnosti podľa čl. 125 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia sú všeobecné súdy, ako aj iné orgány verejnej
moci povinné vylúčiť použitie takého vnútroštátneho práva ex offo a po rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ich nesúlade s Ústavou Slovenskej republiky
alebo ústavným zákonom je odstránený jeho nesúlad nielen s Ústavou Slovenskej republiky
alebo ústavným zákonom, ale aj možný nesúlad napadnutého vnútroštátneho práva s právom
Európskej únie.
V prípade ak Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm.
a) Ústavy Slovenskej republiky zistí a rozhodne, že napadnutý zákon, jeho časť alebo
niektoré jeho ustanovenia nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky alebo ústavným
zákonom, nie je v zásade už potrebné preskúmavať aj ich nesúlad s právom Európskej
únie (aj napriek tomu, že to navrhovatelia navrhujú), pretože aj ich prípadný nesúlad
by viedol len k rovnakému výsledku a rovnakým právnym účinkom, aké sa dosiahli rozhodnutím,
podľa ktorého napadnutá právna úprava nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky
alebo ústavným zákonom. Takýto „samoobmedzujúci“ prístup k výkonu svojej právomoci
Ústavný súd Slovenskej republiky odôvodňuje v podstate tým, že po vyslovení nesúladu
s Ústavou Slovenskej republiky alebo ústavným zákonom zaniká predmet konania o súlade
právnych predpisov vo vzťahu k namietanému nesúladu s právom Európskej únie.