Publikováno:
83/2011 Zb.Us.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Typ:
Nález
Právna veta:
Trestný čin ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje Trestný zákon uzavretým komplexom
presne definovaných objektívnych a subjektívnych znakov, ktoré v súhrne vytvárajú
skutkovú podstatu trestného činu. Ako sa skutok prejavuje vo vonkajšom svete, definuje
predovšetkým objektívna stránka skutkovej podstaty, ktorá je tvorená súhrnom znakov
charakterizujúcich konanie a následok vrátane kauzálneho vzťahu medzi nimi. Trestné
právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo sa
podľa právnej teórie, ako aj súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej úlohy trestnej
represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len
ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských
vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných
právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne
nie sú vhodné. V oblasti aplikácie a interpretácie trestného práva potom - z takto
chápaného prostriedku ultima ratio - musia byť akcentované právne princípy a zásady,
ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti činu, napr. zásada nullum crimen,
nulla poena sine lege či zásada in dubio pro reo.
Z obsahu § 277 ods. 1 Trestného zákona prima facie vyplýva, že v rámci tohto trestného
činu s názvom „neodvedenie dane a poistného“ sú zaradené dve samostatné skutkové podstaty.
Prvá sa týka zadržania a neodvedenia splatnej dane a poistného, ktoré boli zrazené
alebo vybraté podľa zákona [(alinea prvá), v tomto prípade ide o tzv. omisívny trestný
čin], a druhá sa týka neoprávneného uplatňovania nároku na vrátenie dane z pridanej
hodnoty alebo spotrebnej dane [(alinea druhá), v tomto prípade ide o tzv. komisívny
delikt]. Zaradením ich oboch v rámci trestného činu neodvedenia dane a poistného zákonodarca
rovnako určil, že tak alinea prvá, ako aj alinea druhá § 277 ods. 1 Trestného zákona
má zákonnú súvislosť s neodvedením dane (poistného), a to bez ohľadu na to, že v prípade
prvej aliney priamo (prvoplánovo) a v prípade druhej aliney nepriamo (druhoplánovo).
Ak by zákonodarca protiprávnemu konaniu páchateľa spočívajúcemu v neoprávnenom uplatnení
nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane chcel pripísať iný
protispoločenský dôsledok ako neodvedenie (nezaplatenie) dane, nepochybne by tak urobil.
Vzhľadom na skutočnosť, že ustanovenie § 86 písm. e) Trestného zákona nevymedzuje/nerozlišuje,
resp. presne nekonkretizuje účinky účinnej ľútosti vo vzťahu k prvej a druhej alinei
trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 Trestného zákona, ako aj v nadväznosti
na Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
chránené jedno z najzákladnejších ľudských práv, akým právo na osobnú slobodu nepochybne
je, ústavnému súdu neostáva iná možnosť, ako za ústavne konformný výklad daného zákonného
vymedzenia považovať ten, ktorý je v prospech sťažovateľa ako obvineného a ktorý plne
korešponduje aj s požiadavkou ochrany jeho základných práv a slobôd, k ochrane ktorých
je ústavný súd povolaný ako súdny orgán ochrany ústavnosti, a to priamo z ústavy.