Publikováno:
38/2013 Zb.Us.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Typ:
Nález
Právna veta:
1. Postup exekučného súdu, ktorý pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie skúma obsah návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného
titulu a žiadosti súdneho exekútora na účely posúdenia ich súladu so zákonom, treba
na účel čl. 48 ods. 2 ústavy považovať za vykonávanie dôkazov. Aj pri tom však platí
ustanovenie § 121 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého skutočnosti všeobecne
známe alebo známe súdu z úradnej činnosti dokazovať netreba.
2. „Vecou“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy treba rozumieť určitú záležitosť, s ktorou
sa účastník obrátil na súd, prípadne o ktorej súd koná aj bez návrhu účastníka, vymedzenú
určitým skutkovým stavom a nárokom, o ktorý v nej ide, alebo očakávaným predmetom
meritórneho súdneho rozhodnutia, ak jeho predmetom nie je nárok. Naopak, pojem „vec“
nemožno bez ďalšieho stotožňovať s jedným konaním, resp. s jednou inštanciou v rámci
prebiehajúceho konania.
3. Z pohľadu čl. 48 ods. 2 ústavy nie je nevyhnutné, aby bola každému kedykoľvek,
v každej inštancii a v každom jednotlivom konaní opakovane dávaná možnosť neustále
trvať na verejnom prerokovaní veci a vyjadrovaní sa k vykonaným dôkazom, ak predmetom
všetkých týchto konaní a inštancií je tá istá „vec“, teda ten istý nárok alebo predmet
konania založený na totožnom skutkovom stave, ku ktorým sa už účastník mohol dostatočne
vyjadriť v predchádzajúcom konaní a v ktorých nedošlo z pohľadu uvedeného práva k žiadnej
zmene. Preto možno akceptovať určité obmedzenie práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy
v určitej fáze (hoci aj procesne samostatnej) alebo inštancii prerokúvania určitej
veci za predpokladu, že takéto obmedzenie je primerané a že účastník mal možnosť tieto
práva efektívne realizovať v skoršej fáze alebo inštancii prerokovania danej veci
alebo bude mať možnosť ich efektívne realizovať v jeho neskoršej fáze alebo inštancii.
4. Pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku ide o totožnú „vec“ s tou, ktorá už bola prerokovaná v konaní,
v ktorom došlo k vydaniu exekučného titulu. Preto možno vychádzať z toho, že oprávnený
svoje právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, ktoré sú podkladom rozhodnutia exekučného
súdu, už realizoval v základnom konaní, v dôsledku čoho nie je nevyhnutné, aby mu
exekučný súd dal takúto možnosť opätovne.
5. Zmenou skutkového stavu, z ktorého exekučný súd vychádza pri rozhodovaní podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v porovnaní so skutkovým stavom zisteným v predchádzajúcom
konaní a vyplývajúcim z exekučného titulu zaniká totožnosť „veci“ v zmysle čl. 48
ods. 2 ústavy. Ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený
exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto
novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť, pretože takýto postup exekučného súdu
robí v rozsahu odchylných skutkových zistení z už raz prerokovanej veci „novú“ vec.
To platí bez ohľadu na to, či sa k nim oprávnený mal šancu vyjadriť už v predchádzajúcom
konaní, pretože pri novom otvorení týchto otázok musí mať účastník opätovne možnosť
navrhnúť dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal exekučný súd, ako
aj dôkazy na podporu skutkového stavu v tom smere, v akom je zistený v exekučnom titule.