Publikováno:
46/2013 Zb.Us.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Typ:
Nález
Právna veta:
1. Ústavný súd nepodporuje orgány štátu ako sťažovateľov (II. ÚS 80/09, rozhodnutie
uvedené pod č. 91/2009 v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu). Popieral by tak
svoje poslanie, zmysel ochrancu slobodnej sféry jednotlivcov. Takéto prípady sú a musia
ostať raritné (III. ÚS 105/2011) a absolútne vylúčené musia byť vo veciach trestných,
v priestore represie štátu.
2. Požiadavka nestrannosti či nezaujatosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti
a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že
sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania, resp. nevzniká navonok legitímny
dojem, že by takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný,
nie je len popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie
vo vlastnej veci. Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov.
Ide o základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému.
3. Pri antidiskrimačných žalobách sudcov v súvislosti s platmi sudcov Špeciálneho
súdu nejde o nič menšie, ako o otázku samotnej identity, o otázku stavovskej identity
sudcov. V stávke je okrem iného i expertná česť sudcov či výklad zákona, ktorého účel
prijatia bol odlišný a má rovnakú právnu silu ako zákon o sudcoch, resp. či vnímanie
ustanovenia zákona o sudcoch ako faktu, nie ako normy, čo sa vo výrokoch deje, a tiež
fakt, či výklad nálezu ústavného súdu, ktorý vychádzal z ochrany inštitucionálnych
záruk, a nie subjektívnych práv, obstojí v konfrontácii s oponentmi.
4. Skutočnosť, že žaloby sudcov sa veľmi podobajú (sú z väčšej časti totožné alebo
obdobné), znamená, že sudcovia vlastne materiálne rozhodujú vo vlastnej veci. Ak sudca
verí svojej žalobe, opak totiž nemožno rozumne predpokladať, tak je ťažko uveriteľné,
prakticky „tu a teraz“ neuveriteľné, že by rozhodoval ináč o navlas rovnakej žalobe
kolegu. Vzniká tak istá podoba spoluoprávnenia.
5. V bežných situáciách profesionálnej rutiny má sudca najskôr (abstraktný) právny
názor, ktorý si sformoval bez ohľadu na konkrétnu vec, a následne ho má v konkrétnej
veci aplikovať. Subjektívnym právom účastníka však nie je, aby sudca reflektoval jeho
právny názor, ale aby reflektoval jeho argumenty. Naopak, v antidiskriminačných žalobách
sudcov jestvuje riziko, že sudca bude pri rozhodovaní prerokúvanej veci motivovaný
vyjadriť taký právny názor, ako to bolo v jeho osobnej veci a aj aby to bolo v jeho
veci (založenej na rovnakých skutkových okolnostiach) výhodné.
6. Z aplikácie právnych názorov ústavného súdu a ESĽP o vnímaní vecí, o povahe a rozsahu
úkonov pri prvom vnímaní veci a o totožnosti vecí na zaujatosť sudcov v konaní o ich
antidiskriminačných žalobách vyplýva, že hoci sudcovia ako žalobcovia formálne nevystupujú
z pozície autority, v ich prípade ide o rozhodovanie totožnej veci, a preto tu vzniká
spolu s ďalšími skutočnosťami záťaž z hľadiska objektívnej nezaujatosti.
7. Nevylúčenie sudcov, ktorí mali rozhodovať o veci sudcov, ktorí mali podanú skutkovo
a právne obdobnú, ba totožnú žalobu, a teda skutková a právna totožnosť vecí vytvárajúca
istý druh spoluoprávnenia, vystupovanie v dvoch pozíciách vo vzťahu ku skutkovo a právne
totožným veciam a presvedčenie sudcov o oprávnenosti ich žalôb, spolu so skutočnosťou,
že ide o veľký počet žalôb priamo súvisiacich s ich statusom, identitou, dôstojnosťou
a expertnosťou, znamená pomer sudcov k veci s prvkami pomeru k účastníkom, a tak v súhrne
ide o porušenie práva sťažovateľky na nestranný súd. Rozhodovať o zaujatosti vo veciach
antidiskriminačných žalôb sudcov by mali sudcovia, ktorí sami nepodali totožné a obdobné
žaloby.
8. Z čl. 48 ods. 1 ústavy vyplýva požiadavka pevných pravidiel pre pridelenie agendy
na dopredu stanovenú dobu, takže pridelenie určitého prípadu určitému sudcovi nie
je vecou kabinetnej či sekretariátnej úvahy, ale predmetom len úzkej súdnej úvahy
pri odňatí veci a jej prikázaní inému sudcovi či súdu.
9. Obsahom ústavnej normy v čl. 48 ods. 1 ústavy je zákonná úprava. Ústavný súd preto
pri posudzovaní tohto práva preskúmava súlad so zákonom, resp. rozvrhom práce, alebo
dokonca súlad rozvrhu práce so zákonom.
10. Z dikcie a účelu (prevencia ad hoc súdnych telies) ustanovenia § 51 ods. 2 a 3
zákona o sudcoch je zrejmé, že rozhodovanie o vylúčení sudcov medzi tam stanovené
výnimky nepatrí. Ak rozhodovanie o zaujatosti sudcov krajských súdov nie je zákonnou
výnimkou pre rozdelenie veci aspoň medzi dva senáty, tak skutočnosť, že vec mohla
podľa rozvrhu práce napadnúť len jednému senátu, znamená nedodržanie zákona o súdoch,
čo znamená zároveň aj porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením, ktoré bolo prijaté
uvedeným senátom.