Publikováno:
48/2013 Zb.Us.
Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Typ:
Nález
Právna veta:
1. Dohovor v čl. 5 ods. 1 písm. f) predpokladá, že osoba môže byť zaistená i za stavu,
keď ešte o jej vyhostení nebolo právoplatne rozhodnuté. Postačuje, že prebieha konanie
o jej vyhostenie, teda také konanie, ktoré môže skutočne k vyhosteniu viesť. To ale
znamená, že zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru
reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je
práve predmetom konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či cudzinec vyhostený
bude alebo nie.
2. Pojem „konanie o vyhostení“ podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru je tak potrebné
chápať autonómne ako súbor takých úkonov orgánov štátu, ktoré sú podľa vnútroštátneho
práva potrebné na to, aby skutočne došlo k realizácii vyhostenia dotknutej osoby,
teda jeho fyzickému odovzdaniu alebo odoslaniu do iného štátu. Nemusí ísť nevyhnutne
o konanie len jedného orgánu štátu, ale aj o viacero vzájomne previazaných konaní,
na konci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby.
3. Ak osoba, o ktorej vyhostenie ide, podala žiadosť o azyl, treba za súčasť „konania
o vyhostení“ na účely čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru považovať aj konanie o azyle.
Preto ustanovenie § 22 ods. 1 zákona o azyle, podľa ktorého má žiadateľ o azyl právo
zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, nebráni reálnemu vyhosteniu takejto osoby
do tej miery, že by jej zaistenie nemohlo byť považované za vykonané „v konaní o vyhostenie“
v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.
4. Zaistenie však vždy musí byť zbavené arbitrárnosti. Preto je správny orgán rozhodujúci
o zaistení povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu
vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania
o zaistení zrejmé, alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo.
5. V prípade žiadateľa o azyl môže veľká pravdepodobnosť udelenia azylu (napríklad
zjavné prenasledovanie cudzinca z politických, rasových, náboženských dôvodov), ktorá
by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení, predstavovať prekážku zaistenia
cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia. Zaistenie takého žiadateľa
by tak v skutočnosti nemohlo byť považované za vykonané „v rámci konania o vyhostenie“
v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru.
6. Oneskorené posúdenie zákonnosti zbavenia osobnej slobody súdom, prichádzajúce po
viac než roku potom, čo už bolo obmedzenie osobnej slobody ukončené, má ten istý efekt,
ako keby dotknutá osoba nemala žiadnu súdnu ochranu proti takému obmedzeniu. Úlohou
všeobecných súdov je v rámci čl. 5 ods. 4 dohovoru zabezpečiť rovnováhu medzi právom
na urýchlené rozhodnutie a právom na zachovanie minimálnych procesných štandardov
prieskumu. Ten, kto je zbavený osobnej slobody, totiž len ťažko ocení úzkostlivú starostlivosť
súdu o jeho procesné práva, ak dôsledkom tejto starostlivosti je len predĺženie stavu
jeho neslobody. Preto ak najvyšší súd rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozsudku
krajského súdu a platné procesné predpisy mu umožňujú meritórne (konečné) rozhodnutie,
je jeho povinnosťou uprednostňovať tento spôsob rozhodnutia pred zrušením prvostupňového
rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie.