Typ:
Rozsudok
Právna veta:
V tejto súvislosti najvyšší súd, stotožňujúc sa so žalovaným, uvádza, že európske
pravidlá v nadväznosti na nariadenie rady (ES) č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej
súťaže ustanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej
„nariadenie“) (článok 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva bol nahradený článkom
102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) ponechávajú vo vzťahu k dôkaznému štandardu
priestor národným pravidlám, pokiaľ tieto národné pravidlá nebudú viesť k nižšiemu
dôkaznému štandardu aký presadzujú európske pravidlá, čo znamená, že v prípade, ak
národné pravidlá vyžadujú aplikáciu vyššieho dôkazného štandardu pri preukazovaní
porušenia (vyššiu mieru istoty o existencii porušovania), uplatnia sa tieto národné
pravidlá.
V tejto súvislosti žalovaný poukázal v odvolaní na dôkazný štandard európskeho práva
založený na „dostatočne presných a koherentných dôkazoch odôvodňujúcich názor, že
došlo k porušeniu“ (sufficiently precise and coherent proof to justify the view, that
has been an infringement). Takýto dôkazný štandard je však podľa názoru najvyššieho
súdu nižším dôkazným štandardom, ako je dôkazný štandard vyplývajúci z národnej úpravy.
Vychádzajúc z § 3 ods. 5 v spojení s § 32 ods. 1 Správneho poriadku, musí rozhodnutie
vydané v správnom konaní vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, pričom skutočný
stav veci musí byť zistený presne a úplne. Správny poriadok je teda založený na zásade
materiálnej pravdy. Z porovnania dôkazného štandardu vymedzeného Správnym poriadkom
a európskeho dôkazného štandardu, na ktorý v odvolaní poukázal žalovaný vyplýva potreba
aplikovať v tomto prípade dôkazný štandard podľa Správneho poriadku, ktorý je vyšším
dôkazným štandardom, s čím sa nakoniec stotožnil aj žalovaný, keď aplikoval dôkazný
štandard podľa Správneho poriadku ....
Vychádzajúc z obsahu rozhodnutí žalovaného a z vyššie uvedených skutočností je potom
podľa najvyššieho súdu bezpredmetné tvrdenie žalovaného o tom, že krajský súd pri
použití pojmu „nad akúkoľvek pochybnosť“ vychádzal z dôkazného štandardu v trestnom
konaní, nakoľko ak by tomu tak aj bolo, čo nakoniec z iných častí napadnutého rozsudku
ani nevyplýva, podľa názoru najvyššieho súdu bolo potrebné rozhodnutia žalovaného
zrušiť už len preto, že zo strany žalovaného nebol zachovaný ani len dôkazný štandard
založený na naplnení zásady materiálnej pravdy, na ktorej mal žalovaný založiť svoje
rozhodnutia. Zároveň je potrebné dodať, že prípadnou aplikáciou štandardov zodpovedajúcich
pojmu „nad akúkoľvek pochybnosť“ zo strany krajského súdu na posudzovaný prípad (ak
by k nej aj zo strany krajského súdu skutočne došlo, čo z napadnutého rozsudku nevyplýva)
by neboli prekročené štandardy trestného konania, nakoľko skutkový stav veci, o ktorom
nie sú dôvodné pochybnosti je dostatočne zistený iba pre účely prípravného konania
(kde sa v konečnom dôsledku nerozhoduje o vine a treste páchateľa trestného činu),
nie však pre účely trestného konania v štádiu konania pred súdom. Nad rámec uvedeného
je ale najvyšší súd dokonca toho názoru, že v správnom konaní pred žalovaným nebol
dodržaný ani ním spomínaný dôkazný štandard „dostatočne presných a koherentných dôkazov
odôvodňujúcich názor, že došlo k porušeniu“. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť
nakoniec skutočnosť, že aj európske súdne inštitúcie presadzujú pri svojich rozhodnutiach
záver, že pochybnosť vo veciach porušenia pravidiel hospodárskej súťaže je potrebné
vykladať na prospech domnelého porušovateľa týchto pravidiel (rozhodnutia vo veci
UnitedBrands a UnitedBrands Continentaal c/a Komisia, JFE Engineering a ďalší c/a
Komisia).
Najvyšší súd je toho názoru, že podstatou praktiky odmietnutia dodávať je správanie
posudzovaného dominanta majúce podobu buď aktívneho konania dominanta spočívajúceho
v odmietnutí dodávania alebo pasívneho postoja dominanta spočívajúceho v konštruktívnom
odmietnutí požiadavky dodávania. V každom prípade však o odmietnutí dodávania, ktoré
je porušením zákona a ktoré je ako také potrebné sankcionovať, je možné uvažovať až
v tom prípade, ak existuje a je preukázaná požiadavka na dodávanie adresovaná dominantovi.
Pokiaľ existencia takejto požiadavky na dodávanie tvrdená prípadne preukázaná nie
je, nie je možné dospieť k záveru, že dominant sa dopustil správneho deliktu odmietnutia
dodávať, a to bez ohľadu na to, či jeho prípadné iné aktivity nepriamo indikujú možnosť
existencie snahy takéhoto nedovoleného správania. Nakoniec, aj napĺňanie stratégie
smerujúcej k nedovolenému cieľu, na potrebu preukázania ktorého poukazuje žalovaný,
predpokladá realizovanie takých úkonov, z ktorých je zrejmé, že dominant odmieta dodávať,
ku ktorému záveru však nie je možné dospieť bez toho, aby bolo preukázané, že o dodávanie
bol dominant žiadaný.
Koncept je totiž založený na tom, že viac jednotlivých porušení (nezákonných konaní
porušujúcich pravidlá hospodárskej súťaže), ktoré sú spojené jednotiacim zámerom (cieľom)
porušovateľa, je považovaných za jediné a trvajúce porušenie, aj v prípade, ak k jednotlivým
porušeniam došlo v rôznych obdobiach. ... Súčasne, na to, aby bolo možné uvažovať
o jedinom a trvajúcom porušení, musí byť preukázaná existencia prvotného porušenia,
od ktorého je následne možné odvodzovať existenciu jediného a trvajúceho porušenia,
ak dôjde k ďalším porušeniam a ak sú súčasne naplnené predpoklady uplatňovania tohto
konceptu (časová súvislosť, jednotiaci zámer, neexistencia špecifických okolností
vylučujúcich jediné a trvajúce porušenie a pod.).