Typ:
Rozsudok
Právna veta:
Len výroková časť správneho rozhodnutia je schopná zasiahnuť práva a povinnosti účastníkov
konania a ako taká len ona môže nadobudnúť právoplatnosť. Riadne formulovaný výrok
je nezastupiteľnou časťou rozhodnutia.
V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorým sú aj rozhodnutia o iných správnych deliktoch,
je nevyhnutné postaviť naisto, za ktoré konkrétne konanie je subjekt postihovaný,
a to možno zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku uvedením miesta,
času a spôsobu spáchania, prípadne i uvedením iných skutočností, ktorých je treba
k tomu, aby nemohlo byť zamenené s iným. Takáto miera podrobnosti výroku je určite
nevyhnutná najmä pre vylúčenie prekážky už začatej veci (prekážka litispendencie),
dvojitého postihu pre ten istý skutok (zásada ne bis in idem), pre vylúčenie prekážky
už rozhodnutej veci (prekážka res iudicata), pre určenie rozsahu dokazovania a napokon
aj pre zaistenie riadneho práva na obhajobu. V priebehu konania možno určite vymedzenie
skutku vykonané pri začatí konania zmeniť v závislosti na ďalších skutkových zisteniach,
či výsledku dokazovania a tak môže prísť k inému časovému ohraničeniu spáchaného skutku,
rozsahu spôsobeného následku a podobne. Je to až vydané rozhodnutie, ktoré jednoznačne
určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom ním spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové
údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť
zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za ten istý skutok a súčasne umožňuje
posúdenie, či nedošli k preklúzii možnosti postihu v danom konkrétnom prípade.
K námietkam ohľadne vymedzenia formy dohody obmedzujúcej súťaž treba vo všeobecnosti
uviesť, že striktné rozlišovanie medzi dohodami v užšom zmysle a konaním vo vzájomnej
zhode nie je celkom na mieste. Koncept konania vo vzájomnej zhode – zosúladeného postupu
podnikateľov predstavuje akúsi záchrannú sieť, ktorá má brániť súťažiteľom v obchádzaní
zákazu uvedeného v čl. 81 (1) ZES (resp. § 4 ods. 1 ZOHS) spoluprácou, ktorá by nenapĺňala
všetky znaky dohôd v užšom zmysle alebo rozhodnutia združenia podnikateľov (porov.
Jones a Sufrin, cit. dielo, str. 150). Najmä u komplexnejšieho a dlhotrvajúcejšieho
konania nemôže byť od správneho orgánu vyžadované, aby jednoznačne kvalifikoval konanie
súťažiteľov v jednotlivých fázach buď ako dohodu v užšom zmysle alebo ako konanie
vo vzájomnej zhode (porov. rozsudok SPS zo dňa 20.04.1999 vo veciach T-305/94, T-306/94,
T-307/94, T-313/94 až T-316/94, T-318/94, T-325/94, T-328/94, T-329/94 a T-335/94,
Limburgse Vinyl Maatschappij NV a ďalší proti Komisii, Recueil s. II-931, bod 696).
Existujú typy reštriktívneho konania, ktoré zo svojej samotnej povahy majú priamy
vplyv na obchod medzi členskými štátmi, pokiaľ rozsah tohto konania a hospodársky
význam zúčastnených súťažiteľov nie je zanedbateľný. Takým príkladom sú napr. dohody
zavádzajúce priame obmedzenia na dovozy a vývozy tovaru či na poskytovanie služieb
medzi členskými štátmi, horizontálne kartelové dohody zahrňujúce súťažiteľov vo viacerých
členských štátoch alebo horizontálne kartelové dohody pokrývajúce len územie jedného
členského štátu sú tiež veľmi často spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi
nezanedbateľným spôsobom, pokiaľ posilňujú rozdelenie vnútorného trhu oddeľovaním
vnútroštátneho trhu a jeho uzatváraním pred konkurenciou iných členských štátov tým,
že znemožňujú či sťažujú súťažiteľom z ostatných členských štátov efektívne konkurovať
na tomto relevantnom vnútroštátnom trhu.
Cenové kartely sú pritom spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi už svojou
povahou, pričom v danom prípade išlo o verejnú súťaž, ktorá nebola uzavretá len pre
stavebné firmy so sídlom v Slovenskej republike, ale mohli sa jej zúčastniť aj zahraničné
subjekty, čo sa aj stalo.
Hranicu medzi pôsobnosťou práva Spoločenstva a pôsobnosťou práva členských štátov
ESD nechápe ako neprekonateľný múr oddeľujúci súťažné právo vnútroštátne a komunitárne,
ale ako hranicu medzi výlučnou pôsobnosťou vnútroštátneho práva a oblasťou, kde musí
byť aplikované komunitárne právo, kde sa však súbežne môže uplatniť aj právo vnútroštátne.
Podľa ESD záujem na ochrane hospodárskej súťaže na spoločnom trhu a záujem na ochrane
hospodárskej súťaže na vnútroštátnom trhu ktoréhokoľvek členského štátu nemôže byť
zhodný.
Všeobecne platí, že pri úvahe o konkrétnej výške sankcie v rámci zákonného rozpätia
je potrebné prihliadať k tomu, že konaním, či nekonaním bola naplnená skutková podstata
viacerých deliktov, pričom táto skutočnosť obvykle zvyšuje závažnosť sankcionovaného
protiprávneho konania či nekonania a prejavuje sa spravidla prísnejšou sankciou (absorbčná
zásada). Nie je teda možné stanoviť pokuty za jednotlivé delikty a výslednú pokutu
rovnajúcu sa súčtu dielčích pokút podľa kumulatívnej zásady. Použitie kumulatívnej
metódy je nášmu právnemu poriadku úplne cudzie. Absorbčná zásada sa teda uplatní aj
v prípade súbehu deliktov podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže, nakoľko tento
zákon inú metódu ukladania sankcií nestanovuje.
Absorbčnú metódu preto treba použiť aj pre ukladanie sankcií úradom pri súbehu deliktov
komunitárnych či pri súbehu komunitárneho a vnútroštátneho deliktu. Ak teda žalovaný
ukladá sankciu, riadi sa jeho postup vnútroštátnym právom, avšak pri rešpektovaní
judikatúry ESD, ktorá sa vzťahuje všeobecne k zásadám aplikácie hmotného komunitárneho
práva v rámci systému práva vnútroštátneho.
Uplatňovanie absorbčnej metódy je nepochybne v súlade s princípom ekvivalencie, nakoľko
sa uplatní celkom zhodným spôsobom rovnako v prípade súbehu vnútroštátnych deliktov.
Táto zásada nie je v rozpore ani s princípom efektivity, nakoľko žalovaný síce ukladá
sankciu len za jeden z deliktov, na ktoré dopadá v danom prípade zhodná sankcia, v rámci
hodnotenia závažnosti protiprávneho konania však môže prihliadnuť ako k priťažujúcej
okolnosti i k skutočnosti, že súťažiteľ spáchal viac deliktov (či už v jednočinnom
alebo viacčinnom súbehu), možno teda zohľadniť všetky chránené záujmy, ktoré súťažiteľ
svojim konaním porušil či ohrozil, včítane záujmu na riadnom fungovaní spoločného
trhu, pričom táto metóda nepochybne umožňuje, aby takto uložená výsledná sankcia mala
dostačujúci odradzujúci účinok.
Vo všeobecnosti jeden nepriamy dôkaz nestačí na preukázanie dokazovanej skutočnosti
a tento má dôkaznú silu len v spojení s inými dôkazmi, pričom sústava nepriamych dôkazov
musí byť uzavretá. Dôkazy musia tvoriť logický, ničím nenarušený a konečný rad navzájom
sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich skutočností, ktoré sú v príčinnej súvislosti
s dokazovanou skutočnosťou, a ktoré vedú výlučne k jedinému záveru, čomu však v danom
prípade tak nie je a to najmä vo vzťahu k žalobcovi 3/. 6. Ako nepriamy dôkaz môže
byť za určitých okolností použité aj faktické správanie súťažiteľov na trhu, pokiaľ
indikuje koordinovanosť a pokiaľ sa nedá vysvetliť inak ako priamy dôsledok predchádzajúcej
komunikácie na danú tému.