Typ:
Uznesenie
Právna veta:
Pokiaľ zákonodarca na strane jednej počíta s dobrou vierou jednotlivcov v zápis v katastri
nehnuteľností (hoci aj pri existencii vyvrátiteľnej právnej domnienky hodnovernosti
a záväznosti vybraných údajov katastra nehnuteľností), pričom zavedie konštitutívny
charakter zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe zmluvných dispozícii
s nimi, z čoho vyplýva, že bez aktu štátneho orgánu (zápisu do katastra) nemôže na
základe zmluvného úkonu dôjsť k vzniku, zmene, či zániku evidovaného práva, potom
súčasne na strane druhej nemôže bez ďalšieho preniesť riziko z nesprávnosti (nepravdivosti)
údajov v katastri na osoby jednajúce v dobrej viere v tieto údaje. V demokratickom
právnom štáte, rešpektujúcom prednosť jednotlivca nad štátom, je totiž neprimerané,
aby jednotlivec konajúci v dobrej viere v akt štátu sám niesol zásadné riziko nesprávnosti,
resp. chybnosti tohto aktu.
K nadobudnutiu vlastníckeho práva od neoprávneného na základe dobrej viery nadobúdateľa
v zápis v katastri nehnuteľností môže dôjsť skutočne len v mimoriadnych situáciách,
v ktorých dobromyseľný nadobúdateľ nemohol ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré
je po ňom možné rozumne požadovať, spoznať, že stav zapísaný v katastri nehnuteľností
nezodpovedá skutočnosti. Možnosť nadobudnúť vlastnícke právo dobromyseľným nadobúdateľom
je teda daná výhradne vtedy, pokiaľ nadobúdateľ objektívne nemal možnosť pri zachovaní
maximálnej možnej obozretnosti zistiť, že kupuje nehnuteľnosti od osoby, ktorá vlastníkom
v skutočnosti nie je. Čo bude možné považovať za „vynaloženie všetkého možného úsilia“,
resp. „zachovania maximálnej možnej obozretnosti“ zo strany nadobúdateľa, aby preukázal,
že bol skutočne pri nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti dobromyseľný, bude
závisieť vždy od konkrétnych okolností prípadu.