Typ:
Rozsudok
Právna veta:
Účinná starostlivosť o životné prostredie je ústavnou hodnotou (čl. 44 ods. 4 ústavy),
o ktorú dbá štát. Subjektom práva na priaznivé životné prostredie je každý (čl. 44
ods. 1 ústavy). Štát zabezpečuje účinnú starostlivosť o životné prostredie všestranne,
pričom základné formy tejto starostlivosti sú normotvorba (právny rámec ochrany) a dozor
orgánov štátnej správy pre životné prostredie nad vybranými činnosťami v oblasti životného
prostredia.
Prejavom významu požiadavky na účinnú ochranu a starostlivosť o životné prostredie
je jej zakotvenie v normách najvyššej právnej sily. Okrem ústavy ide o množstvo medzinárodných
zmlúv, ale aj komunitárne právo, ktoré otázkam spojeným s ochranou a tvorbou životného
prostredia venujú zvýšenú pozornosť. S ohľadom na to, že subjektom práva na priaznivé
životné prostredie je podľa ústavy každý, Slovenská republika prijala viaceré právne
záväzky smerom k zabezpečeniu účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch orgánov
verejnej správy vo sfére životného prostredia.
V medzinárodno-právnej rovine ide najmä o Dohovor o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného
prostredia (publikovaný pod č. 43/2006 Z. z.; ďalej len „Aarhuský dohovor“). V zákonnej
rovine ide napr. o zákon č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania
životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, do ktorého bola implementovaná
Smernica Rady 96/61/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania v znení smernice
2003/35/ES, ako aj zákon o EIA.
V predmetnej právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že aplikácia
a výklad príslušných ustanovení zákona o EIA nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti
konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny
a nesignalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj
legitímna, a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje. Za dôvodnú nemohol považovať ani
odvolaciu námietku žalobcu, že pokiaľ ide o záujmy obyvateľov dotknutých obcí, ktorí
voči posudzovanej činnosti spísali petíciu, mal práve na vyjadrenie názoru občianskych
iniciatív vo vzťahu k vplyvom jednotlivých činností na životné prostredie slúžiť postup
podľa zákona o EIA.
Najvyšší súd Slovenskej republiky si záverom dovoľuje dať do pozornosti, že zo žiadneho
zákona Slovenskej republiky, ani z Aarhuského dohovoru nevyplýva právny nárok občianskych
združení a zainteresovanej verejnosti, aby ich pripomienkam, ktoré podávajú v procese
posudzovania vplyvov na životné prostredie, bolo vyhovené.
Účelom prístupu k informáciám a účasti verejnosti na rozhodovacom procese, ako aj
prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia zaručených týmto dohovorom
je, aby sa verejnosť mohla nielen vyjadriť, ale najmä prostredníctvom odborníkov z oblasti
životného prostredia predložiť kvalifikované pripomienky tak, aby sa hodnotiaci proces
viedol v odbornej vecnej rovine vzhľadom k cieľu.