Typ:
Nález
Právna veta:
Ustanovenie § 12 citovaného zákona, ktoré nadobudlo účinnosť k 1. januáru 2003, bolo
pre úrad tým ukazovateľom, ktorý určil charakter a podstatu regulácie cien v sieťových
odvetviach, poukázal na kritériá, ktoré je potrebné pri regulácii cien zohľadniť,
a v neposlednom rade splnomocnil úrad na vydanie podzákonného právneho aktu, ktorý
mal podrobne upraviť podmienky a postup pri regulácii cien. Práve nevydaním všeobecne
záväzného právneho predpisu s účinnosťou od 1. januára 2003, podľa ktorého mal úrad
postupovať pri vydávaní rozhodnutí týkajúcich sa regulácie cien v sieťových odvetviach,
došlo zo strany úradu k nedodržaniu časovej a vecnej kompetencie. Úrad síce vydal
namietané rozhodnutia z hľadiska svojej právomoci opodstatnene, teda v súlade so zákonom
o regulácii v znení účinnom do 31. decembra 2002, ale bez vykonávacieho predpisu,
na vydanie ktorého ho zaväzovalo ustanovenie § 12 ods. 4 citovaného zákona účinné
od 1. januára 2003. Keďže išlo o kogentnú právnu normu, ktorá úradu uložila povinnosť
vydať všeobecne záväzný právny predpis bez toho, aby mu umožnila odchýliť sa od požadovaného
správania, úrad bol povinný ju rešpektovať a na základe toho mal vykonávací právny
predpis vydať.
Odhliadnuc od časovej pôsobnosti, ktorá je okrem iného spojená s platnosťou a účinnosťou
právnej normy (odkedy a dokedy možno vydať právny akt), vecná pôsobnosť oprávneného
subjektu sa vo všeobecnosti týka predmetu právnej úpravy, to znamená problematiky
spoločenských vzťahov, ktoré reguluje. Na základe tejto všeobecnej definície možno
vecnú kompetenciu úradu označiť ako jeho pôsobnosť týkajúcu sa oblasti regulácie cien
v sieťových odvetviach, ktorá je finálne premietnutá do vydávania rozhodnutí. Vecná
pôsobnosť úradu v oblasti regulácie cien podľa zákona o regulácii a osobitných predpisov
nebola vymedzená len v § 5 ods. 1 písm. c) zákona, ale na základe splnomocnenia obsiahnutého
v § 12 ods. 4 zákona mala byť vymedzená aj vo vykonávacom právnom predpise, pretože
tento mal upraviť podrobnosti o postupe pri regulácii cien v sieťových odvetviach.
Keďže úrad vydal namietané rozhodnutia v období novembra až decembra 2002, to znamená
v čase pred vydaním všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý mal upraviť podmienky
a postup pri regulácii cien, prekročil tým aj svoju vecnú kompetenciu.
Nevydaním všeobecne záväzného právneho predpisu s účinnosťou od 1. januára 2003 úrad
nesplnil zákonnú právomoc a neurčil pravidlá vydávania konkrétnych aktov aplikácie
práva.
Samotné vydanie vykonávacieho právneho predpisu malo predstavovať zákonnú medzu ukladania
povinností v regulovaných komoditách. Zákonné medze ukladania povinností vyplývajúce
z čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR nemajú len hmotnoprávny, ale aj „procesnoprávny“
rozmer. To znamená, že orgán verejnej moci ukladajúci povinnosti ich musí uložiť spôsobom
a postupom, ktorý predpokladá zákon, čím okrem iného umožní budúcim adresátom povinností,
aby sa k ním vyjadrili.
Nevydanie všeobecne záväzného predpisu požadovaného zákonom (§ 12 ods. 4 citovaného
zákona) znamená aj nedodržanie zákonom učeného postupu ukladania povinností (medzí
podnikania) vyplývajúceho z čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR.
Ústavný súd dospel k záveru, že namietané rozhodnutia majú charakter vadných právnych
aktov. Vydal ich totiž orgán, ktorý bol na ich vydanie v zmysle zákona oprávnený,
ale práve z vyššie uvedených dôvodov nedodržal svoju kompetenciu z hľadiska časového
a vecného. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že aj keď ide o neplatné právne
akty, vzťahuje sa na ne prezumpcia správnosti, ktorá je charakteristická pre štátomocenský
prejav, a preto zaväzuje až do momentu ich zrušenia alebo ich zmeny.
Vydaním namietaných rozhodnutí úrad aplikoval právo bez toho, aby dodržal svoju vecnú
a časovú kompetenciu, pretože špecifický okruh spoločenských vzťahov reguloval síce
na základe svojej právomoci, ale bez všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý
by upravil postup a podmienky pre regulácii cien, ako aj bez toho, aby tento vykonávací
predpis vydal v čase, ktorý mu určil zákon, teda na stanovenie pravidiel regulácie.
Z namietaných rozhodnutí plynuli pre sťažovateľky práva a povinnosti, ktoré neboli
uložené na základe zákona, pretože neexistoval vykonávací predpis upravujúci podmienky
a postup pri regulácii cien, ktorý bol úrad povinný v zmysle zákona vydať.
Tým, že úrad neprijal potrebný vykonávací právny predpis, neuplatnil transparentne
svoju normotvornú právomoc, čím znemožnil predvídať úpravu špecifického okruhu spoločenských
vzťahov týkajúcich sa regulácie cien. Je nepochybné, že práve táto právna úprava mala
byť východiskom pre vydávanie rozhodnutí úradom, respektíve na základe danej právnej
úpravy mal úrad aplikovať právo v konkrétnych prípadoch.
Zásahom do základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR je aj stanovenie
medzí základného práva (podmienok) podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR spočívajúce
v stanovení cien orgánom verejnej moci (regulačným úradom). Zásah do práva podnikať
sa stáva porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR postupom orgánu
verejnej moci (regulačného úradu), ktorý nedodrží zákonom stanovené pravidlá určenia
podmienok regulácie. Takýto postup úradu je porušením základného práva podľa čl. 35
ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR (bod 1 výroku nálezu).