Typ:
Nález
Právna veta:
Zákon o odpadoch zaviedol tzv. rozšírenú zodpovednosť výrobcov, ktorou výrobcovia
preberajú finančnú zodpovednosť za odpad z vyhradených výrobkov vrátane odpadov z obalov.
Keďže výrobcovia, resp. dovozcovia sú spoločnosťami, ktorých prvoradým cieľom je vyrábať
a predávať ich výrobky, pre plnenie povinností vyplývajúcich z rozšírenej zodpovednosti
výrobcov (ďalej aj „výhradné povinnosti“) zákon ustanovil ako všeobecné pravidlo možnosť
výrobcov vyhradených výrobkov vybrať si, či budú plniť vyhradené povinnosti individuálne
alebo kolektívne, a to zapojením sa do systému príslušnej organizácie zodpovednosti
výrobcov. Pre kolektívne plnenie povinností výrobcov zákon počíta s vytvorením tzv.
organizácií zodpovednosti výrobcov.
Organizácia zodpovednosti výrobcov je subjekt, ktorý môže v zastúpení plniť povinnosti
za výrobcov vyhradených výrobkov. Založiť, vlastniť a prevádzkovať organizáciu zodpovednosti
výrobcov môžu iba výrobcovia vyhradeného výrobku. Zákon neustanovuje pre organizáciu
zodpovednosti výrobcov právnu formu, ale ustanovuje, že účelom organizácie zodpovednosti
výrobcov nie je dosahovanie zisku. Prípadný zisk je organizácia zodpovednosti výrobcov
[podľa § 28 ods. 4 písm. m) zákona o odpadoch] povinná použiť výlučne na plnenie úloh,
ktoré jej ustanovuje zákon o odpadoch. Každá organizácia zodpovednosti výrobcov podlieha
autorizácii Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky, ktoré zároveň
vedie ich register.
Zmyslom kolektívneho plnenia vyhradených povinností je uľahčiť, resp. zreálniť možnosť
výrobcu plniť tieto výhradné povinnosti. Uzavretím zmluvy s organizáciou zodpovednosti
výrobcov sa konkrétny výrobca odbremeňuje od plnenia väčšiny povinností ustanovených
v zákone o odpadoch. Podmienky uzatvorenia zmluvy medzi organizáciou zodpovednosti
výrobcov a výrobcom musia byť rovnaké pre každého jedného výrobcu bez rozdielu, či
ide o zakladajúceho člena alebo výrobcu, ktorý je dlhšie členom organizácie zodpovednosti
výrobcov.
Obec je vo vzťahu ku komunálnemu odpadu pôvodcom, ale aj držiteľom komunálneho odpadu,
a to vtedy, keď odpad prejde od pôvodcov (fyzických a právnických osôb) do faktickej
držby obce. Povinnosti obcí pri nakladaní s odpadmi sú formulované spravidla tak,
že obec je povinná „zabezpečiť“ ich splnenie, teda nie je povinná ich sama fyzicky
vykonávať. Uzatvorením zmluvy s organizáciou zodpovednosti výrobcov táto povinnosť
vo vzťahu k jednotlivým vyhradeným prúdom odpadov prechádza na konkrétnu organizáciu
zodpovednosti výrobcov.
Nakladať s odpadmi z obalov a odpadmi z neobalových výrobkov, ktoré sú súčasťou komunálneho
odpadu a ktoré sa oddelene vyzbierali z komunálnych odpadov, môže iba tá organizácia
zodpovednosti výrobcov pre obaly, ktorá ma uzatvorenú zmluvu s obcou, v ktorej sa
tieto odpady vyzbierali. Obec totižto môže pre nakladanie s odpadmi z obalov a odpadmi
z neobalových výrobkov, zbieraných spolu s odpadmi z obalov, uzavrieť zmluvu iba s jednou
organizáciou zodpovednosti výrobcov. Organizácia zodpovednosti výrobcov, ktorá zabezpečuje
systém združeného nakladania s odpadmi z obalov je povinná zahrnúť do tohto systému
aj nakladanie s odpadmi z neobalových výrobkov, ktoré sú súčasťou komunálneho odpadu.
Toto opatrenie vychádza zo základného princípu hradenia nákladov na triedený zber
komunálnych odpadov, v rámci ktorého sa odpady z obalov a odpady z neobalových výrobkov
zbierajú v spoločných zberných nádobách. Z uvedeného dôvodu má byť partnerom obce
vždy len jedna organizácia zodpovednosti výrobcov.
Podľa dôvodovej správy chcel zákonodarca takýmto nastavením, t. j. implementáciou
princípu „jedna obec = jedna zmluva“, zamedziť obchodovaniu „s potvrdeniami“ na množstvá
vyzbierané v obciach bez toho, aby vôbec obec vedela, ktorá organizácia zodpovednosti
výrobcov vykazuje „jej“ množstvá, a bez toho, aby mala s daným subjektom uzatvorenú
zmluvu. Týmto prístupom zákonodarca sledoval to, aby plnenie povinností organizácie
zodpovednosti výrobcov smerom k obciam bolo jednoznačne zhodnotiteľné a kontrolovateľné
bez možnosti duplicitného vykazovania vyzbieraných odpadov, čo sa podľa dôvodovej
správy v súčasnosti v praxi bežne deje. Ustanovuje sa preto princíp, že obec môže
mať na zber odpadov z obalov a neobalových výrobkov uzavretú zmluvu len s jednou organizáciou
zodpovednosti výrobcov. Fixácia zmlúv na obdobie jedného roka má podľa dôvodovej správy
zabezpečiť na jednej strane stabilitu vzťahov počas jedného roka, ale zároveň umožňuje
zmenu každý rok.
Implementácia princípu „jedna obec = jedna zmluva“ je aj v tomto prípade opodstatnená
a racionálna, keďže podporuje efektivitu realizácie zhodnocovania a recyklácie odpadov
z obalov a neobalových výrobkov vytriedených z komunálnych odpadov, a to v rozsahu
zvýšenia transparentnosti a uľahčenia kontroly skutočného napĺňania limitov zo strany
výrobcov. Znásobovanie kontraktuálnych vzťahov a kumulovanie subjektov (organizácií
zodpovednosti výrobcov) realizujúcich zabezpečenie stanovených povinností pre výrobcov
by naopak mohlo viesť k väčšej neprehľadnosti a vytvoreniu priestoru pre potenciálne
obchádzanie týchto povinností.
Niet polemiky o tom, že obec môže mať uzavretú zmluvu len s jednou organizáciou zodpovednosti
výrobcov, avšak táto zmluva je zo strany obce bez udania dôvodu vypovedateľná k 31. decembru
daného kalendárneho roka. Zároveň je ponechaná možnosť v rámci zmluvnej slobody autonómnym
spôsobom si upraviť aj iné spôsoby ukončenia tohto zmluvného vzťahu.