Typ:
Uznesenie
Právna veta:
I. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú
subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný
vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky
premlčania, premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Objektívna premlčacia doba
začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo,
a to bez ohľadu na to, či oprávnený o ňom vedel alebo nie. Pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.
II. Z dôvodu, že oprávnený sa o bezdôvodnom obohatení nemôže dozvedieť skôr, ako vzniklo,
ani subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr ako objektívna. Oprávnený
sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy,
keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať
žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu
bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto
skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. Treba osobitne poukázať na to, že to, kedy
sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových
okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie.