Typ:
Rozsudok
Právna veta:
Skutková podstata vyššie citovaného správneho deliktu vychádza predovšetkým z koluzívneho
správania podnikateľov, t. j. konania, ktoré je možno predovšetkým charakterizovať
ako utajené. Uvedený charakter tejto skutkovej podstaty sťažuje, ba priam znemožňuje
využitie „klasických“ dôkazných prostriedkov, ktoré sú nosičmi priamych dôkazov, a naopak
núti dozorný orgán uchyľovať sa k nepriamym dôkazom.
Potom nepriame dôkazy, t. j. indície a ich i dôkazná sila predovšetkým vyplývajú z aplikácie
logických pravidiel myslenia (najmä logický dôkaz sporom), a preukazujú splnenie predpokladov
protisúťažného cieľa.
Tiež argumentácia žalobcov založená na tvrdení, že vo všeobecnosti jeden nepriamy
dôkaz nestačí na preukázanie dokazovanej skutočnosti a tento má dôkaznú silu len v spojení
s inými dôkazmi, ako už vyššie odvolací súd naznačil, nemá oporu v zákone. V zmysle
podporného ustanovenia § 34 ods. 4 Správneho poriadku je iba správny orgán oprávnený
určiť rozsah a spôsob dohľadania, pripustenia a vykonávania dôkazov, hoci je účastník
správneho konania zaťažený na základe zásady aktívnej súčinnosti (§ 4 ods. 1 v spojení
s § 34 ods. 3 Správneho poriadku) napomáhať správnemu orgánu v procese dokazovania.
Preto myšlienka žalobcov (najmä argumentácia žalobcu 3/), že až sústava nepriamych
dôkazov, ktorá tvorí uzavretý dôkazný celok, t. j., že ide o logický, ničím nenarušený
a konečný rad navzájom sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich skutočností, ktoré
sú v príčinnej súvislosti s dokazovanou skutočnosťou, a ktoré vedú výlučne k jedinému
záveru, nie je ani podporovaná úniovou judikatúrou.
Ako nepriamy dôkaz môže byť za určitých okolností použité aj faktické správanie súťažiteľov
na trhu, pokiaľ indikuje koordinovanosť a pokiaľ sa nedá vysvetliť inak ako priamy
dôsledok predchádzajúcej komunikácie na danú tému.