Typ:
Rozsudok
Právna veta:
Nie je preto možné od účastníkov správneho konania spravodlivo požadovať, aby žalovanému
preukázali, že sa protisúťažného konania nedopustili; navyše takáto požiadavka by
bola v rozpore s elementárnymi zásadami logiky. Avšak ani takýto záver nezbavuje žalobcov
povinnosti, aby žalovanému objasnili motívy svojho správania.
Na zisťovanie skutočností je možné využiť nielen dôkazné prostriedky, ktoré sú nositeľom
dôkazu (verifikačný nástroj) na preverenie aj obranných argumentov podnikateľa (pričom
pri niektorých dôkazoch musí správny orgán prihliadnuť aj na výkladové pravidlá prevažujúce
v danom právnom odvetví, ktorými napríklad sú logické postupy pri dokazovaní ako je
dôkaz opaku), ale aj skutočnosti správnemu orgánu známe všeobecne (notoriety napríklad
vo forme všeobecných geopolitických znalostí) alebo známe mu z úradnej praxe (formality
napríklad vo forme konkrétnych znalostí z iných konaní na národnej alebo úniovej úrovni)
ale aj odborné správy alebo hodnotiace stanoviská oprávnených orgánov...
Skutková podstata vyššie citovaného správneho deliktu vychádza predovšetkým z koluzívneho
správania podnikateľov, t. j. konania, ktoré je možno predovšetkým charakterizovať
ako utajené. Uvedený charakter tejto skutkovej podstaty sťažuje, ba priam znemožňuje
využitie „klasických“ dôkazných prostriedkov, ktoré sú nosičmi priamych dôkazov, a naopak
núti dozorný orgán uchyľovať sa k nepriamym dôkazom.
Potom nepriame dôkazy, t. j. indície a ich i dôkazná sila predovšetkým vyplývajú z aplikácie
logických pravidiel myslenia (najmä logický dôkaz sporom), a preukazujú splnenie predpokladov
protisúťažného cieľa.
Tiež argumentácia žalobcov založená na tvrdení, že vo všeobecnosti jeden nepriamy
dôkaz nestačí na preukázanie dokazovanej skutočnosti a tento má dôkaznú silu len v spojení
s inými dôkazmi, ako už vyššie odvolací súd naznačil, nemá oporu v zákone. V zmysle
podporného ustanovenia § 34 ods. 4 Správneho poriadku je iba správny orgán oprávnený
určiť rozsah a spôsob dohľadania, pripustenia a vykonávania dôkazov, hoci je účastník
správneho konania zaťažený na základe zásady aktívnej súčinnosti (§ 4 ods. 1 v spojení
s § 34 ods. 3 Správneho poriadku) napomáhať správnemu orgánu v procese dokazovania.
Preto myšlienka žalobcov (najmä argumentácia žalobcu 3/), že až sústava nepriamych
dôkazov, ktorá tvorí uzavretý dôkazný celok, t. j., že ide o logický, ničím nenarušený
a konečný rad navzájom sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich skutočností, ktoré
sú v príčinnej súvislosti s dokazovanou skutočnosťou, a ktoré vedú výlučne k jedinému
záveru, nie je ani podporovaná úniovou judikatúrou.
Ako nepriamy dôkaz môže byť za určitých okolností použité aj faktické správanie súťažiteľov
na trhu, pokiaľ indikuje koordinovanosť a pokiaľ sa nedá vysvetliť inak ako priamy
dôsledok predchádzajúcej komunikácie na danú tému.
K naplneniu pojmu „ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi“ je postačujúce, ak
protisúťažná dohoda zahrňovala územie jedného členského štátu
Nebolo pritom podstatné, či zahŕňajú viacero členských štátov alebo len teritórium
jedného členského štátu. Skutočnosť, že pre možnosť ovplyvnenia obchodu medzi členskými
štátmi je postačujúce, ak ide len o teritórium jedného štátu, bola potvrdená Súdom
prvej inštancie vo viacerých rozhodnutiach.
Pre zistenie možnosti ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi bol významným aj
fakt, že účastníkmi dohody obmedzujúcej súťaž boli prevažne významné a silné spoločnosti,
ktoré sa pravidelne zúčastňovali obdobných verejných súťaží, a že v nich šlo o spoločnosti,
ktoré v sektore stavebníctva patria medzi najsilnejšie spoločnosti, čo je zrejmé a zistiteľné
z ich postavenia na popredných miestach v rebríčkoch stavebných firiem. Samotný charakter
verejnej súťaže, ktorej sa mohli zúčastniť aj uchádzači zo zahraničia a tiež povaha
posudzovaného protisúťažného správania (kolúzia vo verejnom obstaraní cenovou dohodou),
ktorého sa zúčastnili významné a silné spoločnosti, vytvorila priestor pre možnosť
ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi.
Výrok sankčného rozhodnutia o porušení § 4 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže
nemusí obsahovať uvedenie akou formou sa protisúťažné konanie udialo
Odvolací súd v tejto súvislosti dal za pravdu žalovanému, že nebolo nevyhnutné vo
výroku rozhodnutia špecifikovať, o aký druh dohody obmedzujúcej súťaž ide. Ustanovenie
§ 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. zaviedlo pre dohodu, zosúladený postup, ako aj
rozhodnutie združenia podnikateľov jednotný názov, a to: dohoda obmedzujúca súťaž.
Absencia špecifikácie vo výroku rozhodnutia, či v danom prípade išlo o dohodu alebo
zosúladený postup podnikateľov, prípadne oboje, nemôže mať preto za následok nepreskúmateľnosť
rozhodnutia.
Žalovaný poukázal na prax akceptovanú v európskej súťažnej teórii, že medzi dohodou
podnikateľov a zosúladeným postupom podnikateľov sú len veľmi slabé hranice, ktoré
sa často prelínajú a nie je možné striktne určiť, či v danom prípade ide o dohodu
alebo zosúladený postup podnikateľov.
Porušenie § 4 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže je správnym deliktom s objektívnou
zodpovednosťou
Predovšetkým treba zdôrazniť úmysel zákonodarcu, ktorý pre naplnenie skutkovej podstaty
zakázanej dohody podľa § 4 zákona č. 136/2001 Z. z. preukázanie vedomosti účastníkov
nepožaduje, nie je podstatné, či má ísť o vedomé alebo nevedomé konanie a úmysel nie
je znakom skutkovej podstaty tohto správneho deliktu, keďže ide o správny delikt s objektívnou
zodpovednosťou.
K absorpčnej zásade pri ukladaní sankcie za súčasné porušenie § 4 ods. 1 zákona o ochrane
hospodárskej súťaže a čl. 101 Zmluvy o fungovaní EÚ
Navyše vo vzťahu k absorpčnej zásade pri stanovovaní výšky sankcií najvyšší súd poukazuje
na odlišný mechanizmus tejto zásady v trestnom práve, ktorej uplatnenie nemá vždy
opodstatnenie v správnom práve. Je nepochybný úmysel zákonodarcu v prejednávanej veci
určiť kritéria pre stanovenie výšky sankcie prostredníctvom ustanovenia § 38 ods.
10 zákona č. 136/2001 Z. z.
Avšak nakoľko nie je možné od počiatku v prípade vyhlásenia verejnej súťaže ich účinky
vymedziť iba okruhom účastníkov a dotknutým trhom iba na vnútroštátne pôsobenie, resp.
iba na komunitárne pôsobenie, potom najvyšší súd musí odmietnuť naznačené delenie
mechanizmov ukladania sankcií na absorpčné a kumulačné ukladanie sankcií.
Naopak, vzhľadom na uvedené najvyšší súd poukazuje na simultánne (t. j. popri sebe
v čase a priestore, kedy jeden právny systém je podsystémom druhého a naopak v závislosti
na konkrétnostiach prejednávanej veci) pôsobenie vnútroštátnej a komunitárnej úpravy
ukladania sankcií pri ochrane hospodárskej súťaže trhu (pritom z tohto pohľadu je
irelevantné, či ide o vnútroštátny alebo spoločný trh). Simultánny mechanizmus ukladania
pokút reprezentuje prienik obidvoch úprav tak v horizontálnej (možný paralelný účinok
vyslovene uvedený v 22. recitálu preambule) ako aj vo vertikálnej (možný konvergenčný
účinok) úrovni.