Typ:
Rozsudok
Právna veta:
V rámci vnútroštátneho práva Slovenskej republiky je upravených množstvo právne neurčitých
pojmov, napr. verejný záujem, verejný poriadok, dobré mravy, primeraná lehota atď.
Pri aplikácii právnych noriem obsahujúcich právne neurčité pojmy na konkrétny skutkový
stav, orgán aplikácie práva bližšie precizuje obsah právne neurčitého pojmu prostredníctvom
metód právnej hermeneutiky, ale predovšetkým prostredníctvom správneho uváženia. Správne
uváženie predstavuje inštitút, ktorý vyplýva z konštrukcie obsahu niektorých noriem
správneho práva. V normách správneho práva sa totiž nemôže odzrkadľovať spoločenská
realita absolútne, z uvedeného dôvodu normy správneho práva poskytujú orgánom verejnej
správy pri ich aplikácii určitý priestor, v hraniciach ktorého môžu využiť svoju odbornú
erudíciu, praktické skúsenosti, ako aj dôkladnú znalosť príslušného úseku verejnej
správy. Inštitút tzn. neurčitých pojmov sa v správnom práve vzťahuje na situácie,
kedy norma správneho práva používa výraz, ktorý bližšie obsahovo nevymedzuje a ktorý
nie je bližšie obsahovo vymedzený ani inými právnymi normami. Preto pri aplikácii
právne neurčitého pojmu platí zásada, že je v kompetencii správneho orgánu v procese
aplikácie, aby vymedzil jeho obsah v rámci tzv. správneho uváženia.
Je správnou úvahou obstarávateľa, či sa rozhodne vyhlásiť užšiu súťaž. Správna úvaha
predstavuje ponechanie možnosti obstarávateľovi v rámci určitého tolerančného pásma
sa rozhodnúť autonómne. Táto možnosť však nie je neobmedzená. Je limitovaná princípmi,
ktoré sú uvedené v ustanovení § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z., a to najmä princípom
transparentnosti a princípom hospodárnosti a efektívnosti. Je nevyhnutné zdôrazniť,
že uvedené princípy sú rovnocenné.
Vybočenie z medzí správneho uváženia musí byť zjavné, identifikované a definované
žalovaným a v tejto časti nemožno presunúť dôkazné bremeno na obstarávateľa, aby preukázal,
že neporušil správnu úvahu.