Typ:
Rozsudok
Právna veta:
Sťažovateľkou tvrdená nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, nakoľko predstavuje
neprijateľnú výnimku z výkonu súdnej moci a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, musí byť testovaná preukázaním absencie zásadného vysvetlenia
dôvodov podstatných pre rozhodnutie správneho súdu. Samotná subjektívna nespokojnosť
sťažovateľky, ako správny poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení (č.l. 132), s formou,
štruktúrou a obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku je v tomto prípade nepostačujúca.
Prvým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozsudku,
keď tento neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém„ (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik
v. Rusko,), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl„
(napríklad rozsudok ESĽP z roku 2003 vo veci Ryabykh v. Rusko).
Druhým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia je právny názor [najmä rozsudok
ESĽP vo veci Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr García Ruiz v. Španielsko (vo
veci č. 30544/96 z 20. 01. 1999)], t. j. že správny súd nemusí dať detailné odpovede
na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku
či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho
súdu a na to nadväzujúce kasačného súdu (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne aj rozhodnutia
Ústavného súdu sp. zn. II.ÚS 78/05 alebo sp. zn. II. ÚS 76/07 ).