Typ:
Uznesenie
Právna veta:
I. Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/236/2016 (publikovanom v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 19/2017) uviedol,
že základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým
je dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p., je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci
samej, alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.
II. Rozhodnutím vo veci samej je meritórne rozhodnutie. Rozhodnutím odvolacieho súdu
vo veci samej je rozsudok, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje,
alebo mení. Rozhodnutie vo veci samej je preto také rozhodnutie, v ktorom sa súd zaoberá
nárokom, ktorý strany uplatnili. Charakteristickým znakom pre rozhodnutie vo veci
samej je, že zakladá prekážku veci rozhodnutej (ust. § 230 C. s. p.), na rozdiel od
rozhodnutia nemeritórneho, ktoré takéto účinky nemá.
III. Rozhodnutia, ktorými sa konanie končí, môžu byť rozhodnutiami vo veci samej alebo
aj procesné rozhodnutia, ktorými sa konanie končí, ale neriešia vec samu, vec sama
nebola prejednaná (napr. zastavenie konania pre neexistenciu procesných podmienok;
pre späťvzatie žaloby, odvolania; pre neodstránenie vád podania; odmietnutie podania;
odmietnutie odvolania a pod.).
IV. V danom prípade, napadnutým uznesením odvolací súd potvrdil uznesenie, ktorým
súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania zamietol. Rozhodnutie odvolacieho
súdu nie je rozhodnutím vo veci samej v zmysle ust. § 420 C. s. p., nie je rozhodnutím
o samotnom predmete konania tak, ako bol vymedzený v návrhu.