Typ:
Rozsudok
Právna veta:
I. Výrazy „verejný prenos“, resp. „verejné šírenie“ použité v čl. 3 ods. 1 smernice
2001/29, resp. v čl. 8 ods. 2 smernice 2006/115 sa majú vykladať tak, že majú rovnaký
význam.
II. Podľa ustálenej judikatúry pojem „verejný prenos“ zahŕňa dva kumulatívne prvky,
a to samotný „prenos“ diela a jeho „verejný“ prenos. Na účely určenia, či prenájom
vozidiel vybavených rádioprijímačmi predstavuje prenos v zmysle smerníc 2001/29 a 2006/115,
je potrebné vykonať individuálne posúdenie, pričom sa musí zohľadniť viacero dodatočných
kritérií, ktoré nie sú samostatné a sú navzájom závislé. Tieto kritériá sa navyše
musia uplatňovať tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, keďže je zrejmé,
že v rôznych konkrétnych situáciách môžu mať veľmi premenlivú intenzitu.
III. Medzi tieto kritéria nepopierateľne patrí úloha používateľa a vedomá povaha jeho
konania. Tento používateľ totiž uskutočňuje „prenos“, ak s vedomím dôsledkov svojho
konania sprostredkúva svojim zákazníkom prístup k chránenému dielu, a to najmä vtedy,
ak by bez tohto zásahu nemohli mať alebo mohli mať len ťažko prístup k zverejnenému
dielu.
IV. Poskytovanie rádioprijímačov zabudovaných v prenajímanom motorovom vozidle, ktoré
umožňujú bez akéhokoľvek dodatočného zásahu zo strany prenajímajúcej spoločnosti prijímať
terestriálne vysielanie dostupné v oblasti, v ktorej sa vozidlo nachádza, sa však
samo o sebe nerovná verejnému prenosu, resp. verejnému šíreniu.