Typ:
Rozsudok
Právna veta:
Na riadne objasnenie a sankcionovanie priestupku teda musia byť obligatórne a kumulatívne
naplnené a zistené všetky štyri znaky skutkovej podstaty priestupku. V prípade, keby
čo i len jeden znak skutkovej podstaty nebol objasnený, nemožno hovoriť o priestupku.
Ak pri niektorej časti skutkovej podstaty existujú pochybnosti o jej existencii a nebola
preukázaná nado všetku pochybnosť, uplatní sa zásada in dubio pro reo.
Z pohľadu kasačného súdu je kľúčovým posúdenie otázky, či v danom prípade bolo možné
prijať závery o naplnení tak materiálneho znaku ako aj formálnych znakov priestupku
a teda výrok o vine resp. zodpovednosť žalobkyne za priestupok oprieť o dôkazy, ktoré
prvostupňový orgán verejnej správy vykonal. Z administratívneho ako aj zo súdneho
spisu je pritom zrejmé, že dôkazy, s ktorými orgány verejnej správy pracovali možno
označiť za nepriame. Nepriamym dôkazom je dôkaz, ktorý síce priamo nedokazuje skutočnosť
ktorá je predmetom dokazovania, no dokazuje inú skutočnosť, z ktorej je možné ďalej
vyvodiť informácie relevantné pre dokazovanú skutočnosť. Zatiaľ čo súvislosť medzi
priamym dôkazom a dokazovanou skutočnosťou býva zrejmá, súvislosť medzi nepriamym
dôkazom a skutočnosťou, ktorá je predmetom dokazovania, bude ešte len predmetom zisťovania
v priebehu administratívneho konania. Miera tejto súvislosti býva u jednotlivých nepriamych
dôkazov odlišná a môže sa aj ukázať, že pôvodný dojem o spojitosti nepriameho dôkazu
s dokazovanou skutočnosťou bol vyvolaný len náhodnou zhodou okolností a že tento vzťah
v skutočnosti neexistuje. Pretože každý nepriamy dôkaz hodnotený oddelene (bez súvislosti
s ďalšími dôkazmi) umožňuje vždy viac výkladov o svojom význame, je jeho význam určený
predovšetkým jeho miestom v rade iných nepriamych dôkazov, jeho vzťahom k týmto ďalším
dôkazom a jeho súladnosťou s nimi. Kasačný súd zdôrazňuje, že na preukázanie viny
v zásade nie je v každom jednom prípade potrebné, aby k takýmto dôkazom pristúpili
aj dôkazy priame, ktoré by jednoznačne usvedčovali spáchanie priestupku konkrétnou
osobou a to konkrétnym spôsobom, no to len za predpokladu, že nepriame dôkazy nie
sú medzi sebou sporné. V opačnom prípade by bolo prakticky nemožné preukázať vinu
osobe, ktorá nebola pristihnutá priamo pri páchaní priestupku resp. by neexistoval
akýkoľvek iný priamy dôkaz preukazujúci spáchanie skutku. O to obozretnejší musí byť
však správny orgán pri zadovažovaní nepriamych dôkazov, kedy platí, že po správnosti
by mal takýchto nepriamych dôkazov zabezpečiť viac a to vzhľadom k ich sprostredkovanému
vzťahu ku skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania. Je nevyhnutné, aby išlo o súbor
nepriamych dôkazov, ktoré vytvárajú ucelený a logicky previazaný reťazec dôkazov,
v rámci ktorého ani jeden z týchto nespochybňuje pravdivosť a presvedčivosť ostatných
dôkazov. Výsledkom ich následného hodnotenia v spojení s ďalšími nepriamymi dôkazmi
tvoriacimi systém, ktorého jednotlivé články sú v súlade medzi sebou ako aj s dokazovanou
skutočnosťou, potom možno vysloviť záver o jej preukázaní.