Typ:
Uznesenie
Právna veta:
Pokiaľ zákonodarná moc označila určité konanie za protiprávne (zločiny a obzvlášť
závažné zločiny) bez možnosti úvah, či za istých okolností (pri prečine materiálny
korektív) protiprávnym nie sú, potom i súdna moc musí rešpektovať vôľu zákonodarcu.
Ak by súdna moc „oslobodzovala“ zločiny a obzvlášť závažné zločiny s odkazom na princíp
ultima ratio, potom by sa mohla harmónia vzájomnej kontroly a rozdelenia právomoci
zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci narušiť, pretože súdna moc by sama tvorila, resp.
pretvárala zákony v rozpore s tým, ako ich prijala zákonodarná moc. Preto aj aplikácia
princípu ultima ratio v trestnom konaní musí mať isté pravidlá, ktoré nemôžu byť založené
na svojvoľnom výklade zákona súdom. Z toho vyplýva, že princíp ultima ratio možno
aplikovať v rámci trestného konania vždy len v súlade s ustanoveniami TZ a TP.
Princíp ultima ratio možno uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu § 10
ods. 2 TZ, teda len pri prečinoch. Toto pravidlo je vo vzťahu k prečinom plne opodstatnené,
pretože súdna moc na aplikáciu princípu ultima ratio použila zákonodarcom deklarovanú
možnosť za istých okolností nepovažovať za protiprávne konanie, ktoré sa ako protiprávne
javí z dôvodu naplnenia všetkých formálnych znakov skutkovej podstaty konkrétneho
prečinu.
Kritériá, pomocou ktorých sa určuje závažnosť prečinu, sa týkajú konania a následku
(test objektívnej stránky) a miery zavinenia v prípade pohnútky (t. j. subjektívnej
stránky) sú také rôzne a premenlivé, že pomocou nich možno v konkrétnom prípade dostatočne
rozlíšiť stupeň závažnosti spáchaného prečinu, resp. činu vykazujúceho znaky prečinu.
Uvedené kritériá pritom nemožno hodnotiť izolovane, ale v ich súhrne bez toho, aby
niektoré boli preceňované na úkor iných. Závažnosť niektorého proti spoločenského
konania býva spravidla deliacou čiarou medzi trestným činom a priestupkom.