Typ:
Uznesenie
Právna veta:
K výroku o náhrade škody Najvyšší súd poukazuje na stanovisko R 71/2017, podľa ktorého
„majetkové nároky štátu, vyplývajúce z predpisov o jednotlivých druhoch daní, o ktorých
vo svojej pôsobnosti prvotne rozhoduje príslušný správny orgán postupom podľa Daňového
poriadku, majú administratívnoprávnu povahu a rozhodnutia o nich podliehajú prieskumu
správneho súdu podľa SSP. Tieto nároky nie sú nárokom na náhradu škody, ktorý je možné
uplatniť v trestom konaní podľa § 46 ods. 3 TP – tzv. adhézne konanie.“ Podľa časti
B) stanoviska sa táto právna veta primerane použije „aj na akýkoľvek iný majetkový
nárok, ktorý nie je podľa svojho hmotnoprávneho podkladu (teda právneho predpisu upravujúceho
taký nárok) nárokom na náhradu škody alebo tzv. morálnej škody v zmysle § 287 ods.
1 TP (nárok podľa § 13 ods. 1 OZ).“
Na tomto mieste súd upozorňuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 1. októbra 2020, C-603/19,
ktorý na návrh špecializovaného súdu (okrem iného) rozhodol, že čl. 325 ZFEÚ sa má
vykladať v tom zmysle, že nebráni ustanoveniam vnútroštátneho práva, podľa ktorých
si štát nemôže v trestnom konaní uplatňovať náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená
podvodným konaním obvinenej osoby, ktoré má za následok spreneveru finančných prostriedkov
z rozpočtu EÚ, a v rámci tohto trestného konania nemá k dispozícii nijaké iné konanie,
ktoré by mu umožňovalo uplatniť si svoj nárok proti obvinenej osobe, pokiaľ, čo musí
overiť vnútroštátny súd, vnútroštátna právna úprava stanovuje účinné konania umožňujúce
vrátenie neoprávnene vyplatených príspevkov z rozpočtu EÚ. Keďže predmetný nárok (mimochodom,
obligatórne zabezpečovaný záložným právom) si MPaRV SR môže vymôcť prinajmenšom v správnom
konaní, Najvyšší súd je toho názoru, že vnútroštátna úprava (tak, ako ju interpretoval)
nie je v rozpore s právom EÚ.
Pokiaľ teda súd prvého stupňa na jednej strane „v súlade s ustálenou rozhodovacou
činnosťou Najvyššieho súdu„ (s. 45 ods. 2 rozsudku) dospel k záveru, že zistenú škodu
nemožno v adhéznom konaní (teda svojim charakterom civilnom konaní, ktoré je len pripojené
ku konaniu trestnému) priznať, a na strane druhej, poškodeného na toto civilné konanie
odkázal, potom sa dostal do logického rozporu. Správny postup súdu mal byť v zmysle
R 71/2017-II taký, že poškodeného (len) s jeho nárokom na náhradu škody do konania
nepripustí. Ak sa tak, ale už stalo, potom bolo povinnosťou súdu sa s takto uplatneným
nárokom vysporiadať – v danom prípade ho odkázať na konanie pred správnym orgánom.
Z týchto úvah Najvyšší súd vychádzal, keď napadnutý rozsudok len vo výroku o náhrade
škody podľa [§ 321 ods. 1 písm. f), ods. 3 TP] zrušil a sám postupom podľa § 329 TP
v spojení s § 288 ods. 1 TP. odkázal poškodené MPaRV SR na (pred PPA čiastočne stále
prebiehajúce) správne konanie.