Typ:
Rozsudok
Právna veta:
I. Conditio sine qua non pre spísanie notárskej zápisnice osvedčujúcej vyhlásenie
o vydržaní bola vždy jeho nesporovosť. Inak povedané otázka vydržania nesmela byť
medzi dotknutými osobami sporná. Táto podmienka bola obsiahnutá už v pôvodnom normatívnom
vymedzení daného inštitútu v podobe vyhlásenia „dotknutého vlastníka nehnuteľnosti
a obecného úradu, v obvode ktorého je nehnuteľnosť, že nemajú ku vzniku uvedeného
práva občana výhrady“. Následne sa táto podmienka normatívne pretavila do [bodov 1
až 3 písm. a) § 63 NP]. Porušenie nesporového charakteru vydržania má totiž zásadný
hmotnoprávny i procesný dopad. Pokiaľ notár osvedčujúci vyhlásenie o vydržaní náležite
nezistí, že otázka vydržania je medzi osobou zapísanou za vlastníka v katastri nehnuteľností
a osobou považujúcou sa za vydržateľa spornou, a napriek tejto skutočnosti osvedčí
vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva, predstavuje príslušná notárska zápisnica
záznamovú listinu, na podklade ktorej orgán katastra zapíše do katastra nehnuteľností
miesto pôvodného vlastníka ako vlastníka údajného vydržateľa.... Pôvodný vlastník,
ak sa mieni domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva, tak musí urobiť súdnou cestou
na podklade určovacej žaloby podľa [§ 137 písm. c) CSP]. Takýto postup so sebou nesie
nielen finančné náklady, ale aj potrebu unesenia dôkazného bremena, ktoré je nesporne
širšie než to, ktoré by uvedená osoba niesla, ak by v súdnom konaní iniciovanom určovacou
žalobou údajného vydržateľa vystupovala v pozícií žalovaného.
II. Možno s odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva skonštatovať, že
disciplinárne konanie vedené proti notárom je potrebné vnímať ako trestné obvinenie.
Súčasne sa aj na tieto disciplinárne konania vzťahuje čl. 6 Dohovoru o ľudských právach
a základných slobodách upravujúci právo na spravodlivý proces. Tento záver možno odvodiť
minimálne s odkazom na naplnenie tzv. tretieho „Engelovského kritéria“ týkajúceho
sa povahy ukladaných sankcií, keďže katalóg sankcií (disciplinárnych opatrení), ktoré
možno notárovi uložiť za spáchané disciplinárne previnenie obsiahnutý v § 91 ods.
3 NP sa svojou povahou a stupňom prísnosti vyrovná trestom ukladaným v trestnom konaní.
Uvedený judikatúrny záver sa nakoniec premietol nepriamo aj do normatívnej podoby
a to do znenia [§ 195 ods. 1 písm. c) a d) SSP] (§ 453 ods. 2 SSP), v zmysle ktorého
správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný žalobnými (sťažnostnými)
bodmi pokiaľ ide o aplikáciu základných zásad trestného konania podľa TP a zásad ukladania
trestov podľa TZ. Uvedené však neznamená, že sa na disciplinárne konanie proti notárovi
budú aplikovať všetky zásady trestného konania, resp. všetky trestnoprávne inštitúty.
Takýto záver nemá oporu ani v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva a ani v znení
[§ 195 ods. c) a d) SSP], ktorý výslovne upravuje len „zásady, ktoré je potrebné použiť“,
teda nie aplikáciu všetkých zásad. V tomto smere je preto potrebné vnímať aj uplatnenie
premlčania trestného stíhania (§ 87 TZ), ktoré je výlučným trestnoprávnym inštitútom.
Tento nemožno bez ďalšieho použiť na správne trestanie, pretože jeho aplikačné podmienky
sú výlučne trestnoprávne.