36.
V súvislosti s nekonaním vláda poukazuje aj na skutočnosť, že v zásade taktiež ide o konanie v právnom slova zmysle, pričom ide o konanie omisívne.
Per analogiam vláda uvádza, že napr. v prípade nečinnosti orgánov verejnej správy v niektorých prípadoch takáto nečinnosť príslušného orgánu verejnej správy po určitý čas zakladá nasledujúci deň po lehote nevyvrátiteľnú domnienku rozhodnutia vyjadrenú formuláciou:
„Ak nerozhodne do..., platí, že...“. V súkromnom práve tiež platí zásada právo patrí bdelým (vigilantibus iura scripta sunt), čo je zásada plne aplikovateľná aj na napadnuté ustanovenia. Vlastník si jednoducho bude musieť niektoré lehoty ustrážiť, čo nie je v súkromnom práve možné pokladať za niečo výnimočné či neštandardné, alebo protiústavné. Vláda môže konštatovať, že takáto právna úprava nie je ojedinelá, napr. aj samotný
Občiansky zákonník ako lex generalis rieši vznik nájmu obdobným spôsobom v § 676 ods. 2:
„Ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu.“ Teda už aj citované ustanovenie umožňuje obdobný vznik nájomného vzťahu pri pasivite vlastníka. V danej súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že
Občiansky zákonník charakterizuje právny úkon ako prejav vôle, ktorý je možné urobiť výslovne, t. j. slovným vyjadrením (ústne, písomne, technickým záznamom) alebo konaním, ako aj opomenutím konania (za opomenutie sa považuje neuskutočnenie určitej činnosti, ktorá mala byť uskutočnená), alebo iným spôsobom, najčastejšie tzv. konkludentným konaním (napr. súhlasné či odmietavé gesto, zámerné premeškanie lehoty a pod.). Vláda poukazuje na konštitutívny základ každého právneho úkonu, ktorý tvorí vôľa a jej prejav. Vôľa je jav psychického vnútra človeka a preto sama osebe nie je navonok zrejmá. Môže mať význam len vtedy, ak je vyjadrená navonok (objektivizovaná) prostredníctvom jej prejavu tak, aby bola spoznateľná iným subjektom, t. j spravidla tými fyzickými osobami a právnickými osobami, ktorým je adresovaná. Podľa vyjadrovacích prostriedkov je preto okrem výslovného prejavu právom aprobovaný i prejav urobený mlčky (konkludentne), t. j. akýkoľvek nevýslovný prejav, ktorý s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu vylučuje pochybnosti o tom, ako je vôľa týmto spôsobom prejavená. Právne úkony vyjadrené konkludentne sú interpretované predovšetkým podľa toho, čo konkrétny spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Z hľadiska záveru o obsahu prejavenej vôle nie je podstatná ani tzv. mentálna rezervácia konajúceho účastníka, teda či účastník pri prejavení vôle sledoval iný cieľ, než ktorý v skutočnosti prejavil, významný nie je ani motív alebo pohnútka, t. j. vzdialenejšie predpoklady a predstavy, z ktorých konajúci vychádza. Podstatné je len to, čo možno objektívnymi hľadiskami hodnotiť, teda akú vôľu účastník v skutočnosti prejavil.