191.
V súvislosti s
čl. 149 ústavy a úlohami prokuratúry je potrebné uviesť dve poznámky v komplexnej argumentačnej relevancii. Prvá sa týka ochrany práv. Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby proti nej na všeobecnom súde prokurátorom nemožno samo osebe považovať za súčasť základných práv podľa druhej hlavy
ústavy a ani práv podľa dohovoru (sp. zn. II. ÚS 298/2021). Ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb nezahŕňa povinnosť prokuratúry (orgánov činných v trestnom konaní) vzniesť obvinenie, začať trestné stíhanie alebo podať obžalobu na súde podľa predstáv alebo návrhov konkrétnych osôb. Druhá poznámka podčiarkuje tézu v základe prezentovanú aj v stanovisku najvyššieho súdu k podaným návrhom v reakcii na argumentáciu navrhovateľky, ktorá sa týka výlučne generálneho prokurátora ako osoby, ktorá, zjednodušene povedané, môže zapríčiniť, že na súde nebude podaná obžaloba, ktorá tam patrí (v dôsledku eliminácie účinkov vznesenia obvinenia zrušením dotknutého uznesenia, keď taká situácia je evidentne iniciačným faktorom podania oboch návrhov ústavnému súdu), čo je vyvolané jednoosobovým rozhodnutím iného orgánu než súdu. Tu je potrebné v protiargumentácii uviesť, že rovnakú charakteristiku (jednoosobového rozhodnutia mimosúdneho orgánu) možno použiť aj pri rozhodovaní iného príslušného, nižšie postaveného prokurátora, ktorý podľa bazálnej procesnej úpravy
Trestného poriadku (teda nie podľa úpravy mimoriadneho opravného prostriedku) zruší uznesenie o vznesení obvinenia v riadnom opravnom konaní (konaní o sťažnosti) alebo zastaví trestné stíhanie (zamietne sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania), a teda zapríčiní, že obžaloba nebude podaná. Túto situáciu možno variovať aj v opačnom procesnom garde, teda že príslušný, nižšie než generálny prokurátor postavený prokurátor neeliminuje svojím rozhodnutím podľa bazálnej právnej úpravy (v sťažnostnom konaní) nezákonne vznesené obvinenie alebo trestné stíhanie nezastaví, a tak zapríčiní, že na súde bude podaná obžaloba, ktorá tam nepatrí. Na elimináciu takých pochybení (v zákonom pokrytom rozsahu) slúži potom rozhodovanie generálneho prokurátora, ku ktorému však nemusí dôjsť, ak návrh na postup podľa
§ 363 ods. 1 Trestného poriadku nebude podaný [podľa povahy kvalifikácie trestného činu môže ísť aj o prípad absencie na tento účel podľa
§ 364 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku použiteľného poškodeného] alebo generálny prokurátor nezareaguje
ex officio (
§ 364 ods. 2 Trestného poriadku). Obe skôr popísané alternatívy vedúce k rovnakému (podľa návrhového predpokladu v dôsledku nezákonnosti negatívnemu) účinku, a to už podľa bazálnej procesnej úpravy zákona, návrhmi pokryté nie sú. Potom platí, že ak je ústavne nekolízna úprava vo vzťahu k príslušným oprávneniam nižšie postaveného prokurátora,
a minori ad maius to platí aj vo vzťahu k úprave týkajúcej sa takých oprávnení (dokonca) generálneho prokurátora ako ústavného činiteľa stojaceho na čele prokuratúry (
čl. 150 ústavy). A naopak, ak by sa ústavný nesúlad mal týkať úpravy oprávnení (dokonca aj) generálneho prokurátora,
a maiori ad minus by sa musel týkať aj oprávnení ktoréhokoľvek nižšie postaveného prokurátora, čo by však znamenalo spochybnenie ústavnej konformnosti pôsobnosti prokuratúry v trestnom konaní ako celku a neoddeliteľne aj spochybnenie obžalovacej zásady (s prenosom bremena obžaloby na súd v kontexte splynutia pozícií „žalobcu“ a sudcu v konaní nezlučiteľnom so spravodlivým procesom). Tieto úvahy prekračujúce na báze komparácie rámec napadnutých ustanovení dokumentujú neopodstatnenosť návrhovej argumentácie.