Typ:
Rozsudok
Právna veta:
Zmena rozhodnutia je vhodná vždy, keď prvostupňový orgán nesprávne použil hmotnoprávny
predpis alebo oprel svoje rozhodnutie o nedostatočne zistený skutkový stav veci (odvolací
orgán má podľa odseku 1 povinnosť doplnením konania získať spoľahlivý podklad pre
svoje rozhodnutie), ďalej keď prvostupňový orgán neúplne alebo nesprávne zhodnotil
vykonané dôkazy (môže spočívať vo vecnom pochybení pri vyvodzovaní záverov v odborných
otázkach, napr. chybný výpočet, nesprávne vyhodnotenie technických údajov, ekonomických
javov a pod.), alebo keď správny orgán prvého stupňa nerešpektoval pri nezmenených
skutkových okolnostiach právny názor ... Odvolací orgán je povinný zmeniť každé nezákonné
rozhodnutie, a to aj v neprospech odvolateľa (pokiaľ to výslovne nevylučuje osobitný
zákon) alebo aj nad rámec jeho návrhov.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému
v trestnom konaní sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania.
To však neznamená, že sa v rámci správneho trestania majú aplikovať úplne všetky práva
obvineného, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Trestné konanie a správne trestanie
sú dve samostatné oblasti, v rámci ktorých by bolo možné jednotlivé inštitúty akokoľvek
navzájom dopĺňať a nahrádzať. Správne trestanie umožňuje jednoduchšie a menej formálne
postupy, než tie ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Uvedené platí aj na zásadu
zákazu reformatio in peius v správnom trestaní, pričom v trestnom konaní má svoje
stále miesto. V správnom trestaní neplatí táto zásada neobmedzene (najmä s ohľadom
na § 59 Správneho poriadku, cieľov odvolacieho konania, ako i z úlohy odvolacieho
orgánu, ktorého rozhodovanie nie je viazané na závery orgánu prvého stupňa a je oprávnený
samostatne hodnotiť podklady pre rozhodnutie atď.), ale je potrebné v každom jednotlivom
prípade zohľadniť všetky skutočnosti aj s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva a judikatúru súdnych inštitúcií Európskej únie.
Záverom je potrebné podotknúť, že zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní
nie je možné bez všetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť, uvedené záleží od posúdenia
konkrétnych okolností prejednávaného prípadu. Druhostupňový správny orgán musí dostatočne
prípadné zvýšenie sankcie oproti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu odôvodniť a zvážiť
všetky skutkové okolnosti. Keďže zásada zákazu zmeny k horšiemu nie je výslovne v Správnom
poriadku upravená, je potrebné pri jej analogickom použití aplikovať taký výklad,
ktorý nebude na ujmu účastníka konania, avšak ani na ujmu ochrany hodnôt, v ktorých
spočíva príslušný chránený verejný záujem. V danom prípade verejný záujem spočíva
v tom, že dohody obmedzujúce súťaž prinášajú výhody výlučne jej účastníkom a poškodzujú
konkurenciu a následne aj konečného spotrebiteľa, čo nie je v trhovej ekonomike. Zásada
zákazu reformatio in peius má slúžiť najmä na to, aby účastníci správneho konania
mohli bez obáv zo zhoršenia svojej situácie využiť právo na podanie opravného prostriedku.
Avšak podľa názoru odvolacieho súdu, aplikácia tejto zásady v správnom konaní bez
obmedzenia, a to ani pri ochrane verejného záujmu (napr. aj v prvom správnom poriadku
– vládnom nariadení č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciach patriacich do pôsobnosti politických
úradov (správne konanie) bolo možné zmeniť rozhodnutie v neprospech odvolateľa, ak
bol na danej veci verejný záujem) by bola v rozpore s úlohou odvolacieho orgánu, ktorého
rozhodovanie nie je viazané na závery orgánu prvého stupňa.