Typ:
Rozsudok
Právna veta:
Nie je preto možné od účastníkov správneho konania spravodlivo požadovať, aby žalovanému
preukázali, že sa protisúťažného konania nedopustili; navyše takáto požiadavka by
bola v rozpore s elementárnymi zásadami logiky. Avšak ani takýto záver nezbavuje žalobcov
povinnosti, aby žalovanému objasnili motívy svojho správania.
V konaní pred správnym orgánom sa za účelom rozhodnutia sa zhromažďujú podklady rozhodnutia
v nevyhnutne potrebnom rozsahu. Medzi podklady rozhodnutia zaradil zákonodarca aj
dôkazy, pričom dôkazom môže byť aj materiálne zachytená informácia, ktorá má vypovedaciu
hodnotu, t. j., že je pre konanie relevantným podkladom.
Tiež argumentácia žalobcov založená na tvrdení, že vo všeobecnosti jeden nepriamy
dôkaz nestačí na preukázanie dokazovanej skutočnosti a tento má dôkaznú silu len v spojení
s inými dôkazmi, ako už vyššie odvolací súd naznačil, nemá oporu v zákone. V zmysle
podporného ustanovenia § 34 ods. 4 Správneho poriadku je iba správny orgán oprávnený
určiť rozsah a spôsob dohľadania, pripustenia a vykonávania dôkazov, hoci je účastník
správneho konania zaťažený na základe zásady aktívnej súčinnosti (§ 4 ods. 1 v spojení
s § 34 ods. 3 Správneho poriadku) napomáhať správnemu orgánu v procese dokazovania.
Preto myšlienka žalobcov (najmä argumentácia žalobcu 3/), že až sústava nepriamych
dôkazov, ktorá tvorí uzavretý dôkazný celok, t. j., že ide o logický, ničím nenarušený
a konečný rad navzájom sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich skutočností, ktoré
sú v príčinnej súvislosti s dokazovanou skutočnosťou, a ktoré vedú výlučne k jedinému
záveru, nie je ani podporovaná úniovou judikatúrou.
Ako nepriamy dôkaz môže byť za určitých okolností použité aj faktické správanie súťažiteľov
na trhu, pokiaľ indikuje koordinovanosť a pokiaľ sa nedá vysvetliť inak ako priamy
dôsledok predchádzajúcej komunikácie na danú tému.
Úrad bol povinný v konaní preukázať protiprávne konanie strán dohody, avšak dôkazné
bremeno preukázať, že sa protiprávneho konania nedopustili a vyvrátiť dôkazy zhromaždené
proti nim Úradom, nesú účastníci konania. Bolo teda na účastníkoch konania, aby predložili
iné alternatívne a nespochybniteľné vysvetlenia pre mimoriadnu konštantnosť indexov
v cenových ponukách.
***
Najvyšší súd v tejto súvislosti dal za pravdu žalovanému, že nebolo nevyhnutné vo
výroku rozhodnutia špecifikovať, o aký druh dohody obmedzujúcej súťaž ide. Ustanovenie
§ 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. zaviedlo pre dohodu, zosúladený postup, ako aj
rozhodnutie združenia podnikateľov jednotný názov, a to: dohoda obmedzujúca súťaž.
Absencia špecifikácie vo výroku rozhodnutia, či v danom prípade išlo o dohodu alebo
zosúladený postup podnikateľov, prípadne oboje, nemôže mať preto za následok nepreskúmateľnosť
rozhodnutia.
Predovšetkým treba zdôrazniť úmysel zákonodarcu, ktorý pre naplnenie skutkovej podstaty
zakázanej dohody podľa § 4 zákona č. 136/2001 Z. z. preukázanie vedomosti účastníkov
nepožaduje, nie je podstatné, či má ísť o vedomé alebo nevedomé konanie a úmysel nie
je znakom skutkovej podstaty tohto správneho deliktu, keďže ide o správny delikt s objektívnou
zodpovednosťou.
Podľa najvyššieho súdu v prejednávanom prípade nepochybne ide o ohrozujúci správny
delikt, t. j., že postačuje výskyt konania smerujúci k poruche; a preto vôbec u týchto
deliktoch nemožno hovoriť o formách súčinnosti či o vývojových štádiách.
***
Najvyšší súd k uvedenému konštatuje, že úniové právo prostredníctvom čl. 23 Nariadenia
č. 1/2003 formálne charakterizuje rozhodnutie o uložení sankcie (s relevantnými dôsledkami
aj pre vnútroštátne právo), o ktoré ide v prejednávanej veci, ako rozhodnutie, ktoré
nemá „trestnoprávny charakter“.
S prihliadnutím na judikatúru ESĽP však musí tiež vysloviť záver, že samotné formálne
označenie rozhodnutia o uložení sankcie nie je rozhodujúcim kritérium. Navyše ESĽP
rozlišuje rozhodnutia trestnoprávnej povahy, ktoré zaraďuje do „tvrdého jadra“ vymedzeného
týmto súdom, a potom akceptuje skupinu rozhodnutí o sankciách, ktoré tam už nepatria.
Dôležitosť tohto rozlišovacieho kritéria spočíva v tom, že ESĽP vyžaduje prísnejšie
procesné záruky a prísnejšie kritériá preskúmania v prípade trestného konania ako
v prípade civilného konania a v oblasti trestného práva vyžaduje prísnejšie procesné
záruky a prísnejšie kritériá preskúmania v prípade jeho „tvrdého jadra“ ako v iných
sankčných konaniach.
Pri rozhodovaní o tom, či sa konanie týkajúce sa protiprávneho konania má považovať
za „trestné“ konanie, ESĽP vyzdvihuje tri rozhodné kritériá, po prvýkrát sformulované
v rozsudku ESĽP Engel a spol. v. Holandsko z 08. júna 1976 (séria A, č. 22), marg.
č. 82.
Východiskovým kritériom je formálna klasifikácia rozhodnutia v príslušnom právnom
poriadku. V rozsudku Engel však ESĽP kladie oveľa väčší dôraz na druhé a tretie kritérium,
ktorými sú povaha deliktu a miera závažnosti sankcie, ktorú možno páchateľovi tohto
deliktu uložiť. V tomto smere vyslovil, že považuje za relevantné, či sa sankcia ukladá
na základe všeobecnej normy určenej všetkým občanom a nie skupine s osobitným postavením
a či má predstavovať najmä trest na odstrašenie od recidívy a nie peňažnú náhradu
škody. Potom sa odlišuje od tvrdého jadra trestného práva, v dôsledku čoho sa trestnoprávne
záruky nebudú nevyhnutne uplatňovať v celom rozsahu [zdôraznené ESĽP v jeho neskoršej
judikatúre, napríklad rozsudok ESĽP Jussila v. Fínsko (Veľká komora) z 23. novembra
2006, sťažnosť č. 73053/01].
Vzhľadom na uvedené kritéria rozsudku Engel si najvyšší súd osvojuje záver, že konanie,
ktorým sa ukladá pokuta za protisúťažné konanie, patrí do „trestnoprávnej časti“ článku
6 Dohovoru. Uvedený zákaz konania a možnosť uložiť pokutu sú zakotvené v právnom predpise
označenom ako zákon, t. j. so všeobecnou pôsobnosťou.
Avšak ani z obsahu zásad zakotvených v Odporúčaní č. R (91) 77 vôbec nevyplýva snaha
členských štátov uplatňovaniu zásad trestného práva podriadiť tiež voľnú (správnu)
úvahu, ktorou správny orgán disponuje.
Navyše vo vzťahu k absorpčnej zásade pri stanovovaní výšky sankcií najvyšší súd poukazuje
na odlišný mechanizmus tejto zásady v trestnom práve, ktorej uplatnenie nemá vždy
opodstatnenie v správnom práve. Je nepochybný úmysel zákonodarcu v prejednávanej veci
určiť kritéria pre stanovenie výšky sankcie prostredníctvom ustanovenia § 38 ods.
10 zákona č. 136/2001 Z. z.