Účastníkovi konania, ktorý nie je v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, ale je zárobkovo činný, patrí náhrada za stratu na zárobku vypočítaná zo základu dane z príjmov fyzických osôb
5), delená počtom pracovných hodín pripadajúcich na kalendárny rok, ktorý osobitný predpis
6) pripúšťa ako najvyšší rozsah pracovného času zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. Výšku základu dane z príjmov fyzických osôb preukazuje účastník konania platobným výmerom vydaným orgánom vykonávajúcim správu dane za posledné zdaňovacie obdobie, ktoré predchádzalo dňu, v ktorom je nárok na náhradu uplatňovaný, ak bol vydaný; inak daňovým priznaním za posledné zdaňovacie obdobie. Ak nemožno výšku straty na zárobku preukázať spôsobom podľa predchádzajúcej vety, patrí účastníkovi konania náhrada za stratu na zárobku za hodinu v sume minimálnej hodinovej mzdy určenej podľa osobitného predpisu
7), najviac však osemnásobok tejto sumy za deň.