Typ:
Rozsudok
Právna veta:
Z pohľadu uplatňovania princípov právneho štátu, v správnom konaní je nutné rešpektovať
základné princípy správneho trestania v súlade s čl. 49 Ústavy SR, ktorý je hmotnoprávneho
charakteru, a ktorý ustanovuje, že iba zákon, môže definovať trestné činy a tresty
za ich spáchanie, čím vylučuje extenzívny výklad trestného zákona alebo použitie analógie
v neprospech obvineného.
Rovnaký ústavný princíp je potrebné aplikovať i v správnom trestaní a preto je neprípustné,
aby pri posudzovaní deliktuálnej zodpovednosti žalobcu ako vlastníka vodnej stavby,
bol uplatnený extenzívny výklad vo vzťahu ku skutkovej podstate správneho deliktu
„vypúšťa odpadové vody“.
Súd poukazuje na ust. § 21 ods. 2 druhej vety zákona o vodách, v zmysle ktorého orgán
štátnej vodnej správy v svojom rozhodnutí o povolení na osobitné užívanie vôd o.i.
určí podmienky, za ktorých sa povolenie vydáva, pričom z logiky veci vyplýva, že uvedenie
prevádzkovateľa vodnej stavby nie je samoúčelné, jednak pre potrebu zabezpečenia odbornosti
prevádzkovateľa ako aj práve v kontexte s [§ 74 ods. 1 písm. e) zákona o vodách] z dôvodu,
aby v prípade porušenia podmienok povolenia užívania stavby, mal správny orgán informáciu,
kto vypúšťa odpadové vody, čo môže z logiky veci byť len prevádzkovateľ.
Uvedenie a vyhodnotenie skutkových zistení, kto je prevádzkovateľom vodnej stavby
v zmysle povolenia na užívanie stavby je esenciálnou skutočnosťou pre správne určenie
osoby ktorú možno priamo sankcionovať za vypúšťanie odpadových vôd. Preto prevedenie
práv a povinností z hľadiska prevádzkovateľa v zmysle povolenia o užívaní vodnej stavby
nemôže byť irelevantnou skutočnosťou.
Že nejde o irelevantné skutočnosti, podporne potvrdzuje aj ust. § 22 ods. 2 zákona
o vodách, ktoré umožňuje už udelené kladné stanovisko užívania vôd, previesť na tretiu
osobu.
Správne konanie je spravidla jednostranným konaním, preto má v rámci správneho trestania
účastník právo podať odvolanie resp. rozklad, a pokúsiť sa tak o zmenu rozhodnutia
vo svoj prospech pred správnym orgánom druhého stupňa. Keďže v správnom konaní odpadá
možnosť odvolania prokurátora ako „protistrany“ v neprospech účastníka, ochrana verejného
záujmu je len v rukách správneho orgánu, ktorý vedie správne konanie a svoje rozhodnutie
musí relevantne odôvodniť aj vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu.
V odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán reagovať na skutkové okolnosti a právne
posúdenie. Za skutkové okolnosti treba považovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne
zistené a ich právny význam. V súvislosti s právnym posúdením nie je dostatočné len
citovanie príslušných ustanovení, ale je potrebné, aby sa vyložil aj obsah právnej
normy, aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením.